NEVER TO GIVE UP 5

„JA som mal INÉ plány,“ povedal oduto Harry a odišiel preč.
„To by som bol zvedavý, aké tie plány boli,“ povedal Zayn a s Louisom sa rozosmiali.


HARRY
21. 12. 2012 Piatok... Koniec sveta... (vraj) Moji naj kamoši ma nechajú samého sedieť a zabávajú sa s tou Laurou, či kto to je. Naozaj teraz nechápem, prečo som ju sem dotiahol... Je fakticky pekná a tak... ale doviedol som si ju to JA... A jedine JA by som sa s ňou mal teraz baviť a ostatní by o tom nemali vedieť. Prečo som len, ja debil, nedával aspoň trochu pozor, čo sa vlastne deje v tej kúpeľni?!?! Ako mi mohla len tak újsť??

„To bolo super Lou,“ povedala som cez záchvat smiechu, ktorý spôsobilo niekoľko vtipov v Louisovom podaní.

„Ježiši Kriste,“ zvolala som, keď som sa pozrela na hodinky. Keď som odchádzala z domu mohlo byť asi pol siedmej.. A teraz je trištvrte na jedenásť. Bože... Max ma zabije.
„Čo sa deje??“ spýtal sa Zayn.
„Max..ehm... môj otec ma zabije...“ povedala som.
„Prečo by to robil??“ vyzvedal Lou.
„Pretože som tu druhý deň a povedala som mu, že sa len idem na chvíľu prejsť.“
„Hups... Asi bude prúser,“ povedal Niall.
„Chalani strašne rada som vás spoznala, ale fakt musím letieť. Keby ste ma náhodou už nikdy nevideli tak ma Max zabil...“ Pár sekúnd som mala naozaj vážny výraz a všetci sa pozerali, ako keby mal byť Max nejaký sériový vrah alebo čo. Potom som žmurkla, aby si nemysleli, že som to myslela vážne a vybrala sa ku dverám.
„A nemohla by si nám nechať číslo alebo radšej adresu aby sme ťa mohli prísť pozrieť, či si ešte nažive?? Naozaj by som bol nerád keby sa ti niečo stalo. Ani Liamovi by sa to nepáčilo... Však Liam??“ Stihla som ešte zazrieť Louisov úsmev, ktorý hovoril ´If you know what i mean´ a Liamov zabijácky pohľad. Viac som nevidela, pretože som sa začala súkať do bundy, ktorú mi džentlmensky podával Liam.
„Odveziem ťa?“ spýtal sa ma Liam.
„Radšej by som išla peši... Ešte stále sa ti chce ísť so mnou?“ vrhla som pochybovačný pohľad na Liama.
„Sama nepôjdeš určite, aj keby som mal ísť na trojkolke.“
„Tak môžeme ísť, aby som stihla prísť domov ešte dnes. Majte sa chalani. Dúfam, že sa ešte uvidíme.“
„To dúfame aj my,“ žmurkol na mňa Niall.
„Tak ideme??“ pýtal sa Liam.
„Jasné, jasné. Už letím. Čaute.“
Vyšli sme z domu  a Liam ma chytil aby som znovu niekde nespadla. Mala som taký príjemný pocit. Nemala som extra rada, keď sa ma niekto dotýkal, ale pri Liamovi mi to nevadilo. Dlhú chvíľu sme boli obaja ticho.
„Nestretli sme sa my dvaja už niekedy??“ spýtal sa Liam po chvíli ticha.
„Konečne nemám ten pocit len ja,“ zvolala som.
„Aj ty máš ten divný pocit?“
"V Londýne som bola len jediný raz. A stalo sa mi niečo podobné ako dnes. Nejaký blbec ma zvalil na zem. Mal nádherné oči... A ten úsmev..." zastavila som sa a usmievala som sa ako nejaký priblblý magor.
"Ehmm... I´m  so sorry, že ťa prerušujem, ale mne sa stalo niečo podobné ako tebe."
"Aj na teba spadol nejaký blbec??" spýtala som sa s otvorenými ústami a po chvíľke som sa začala smiať.
"Jasné, že nie nejaký blbec. Ja som ako nejaký blbec spadol na chúďa dievča. Pozerala na mňa ako na zjavenie. Bola taká zlatá. A ... hmmmm... podobáš sa na ňu..."
"Čožee??" zastavila som sa a s otvorenými ústami som naňho zízala.
"Noo... Naozaj... Vlasy mala trošku kratšie, ale také ako ty a vlastne bola celá nádherná. A potom utiekla. Ešte čosi zakričala, možno svoje meno a bola preč. Len ja môžem mať takú smolu," povedal Liam. Stál oproti mne a usmieval sa na mňa.
"Kedy asi to bolo??" spýtala som sa a ja som sa usmievala tiež.
"Pred rokom?? Alebo pred dvoma?? Nie som si istý..." odpovedal mi.
"Liam??"
"Áno??"
"Pred dvoma... A bola som to ja... Musela som ísť preč, preto som sa tak ponáhľala... Ani som sa ti nepoďakovala... A ty si za mnou ešte kričal svoje meno... Nevedela som si spomenúť ako sa volal ten chalan, ale teraz už viem, že to bol Liam. Nádherný Liam Payne."
"Myslím, že máme rovnaký názor."
"Na čo??"
"Nádherná Laura." Stál tam, usmieval sa na mňa a pozeral tými najúžasnejšími očami.

 

♥ I LOVE HIM SO MUCH ♥

 Happy New Year mrkvičky :)

NEVER TO GIVE UP 4

Myslela som, že mi povie kto je, ja ho poprosím aby sa mi niekde podpísal a koniec. On ma na moje prekvapenie však chytil za ruku a ťahal ma preč. Musela som za ním bežať, keď som nechcela, aby mi odtrhol ruku.

Ocitli sme sa pre dosť veľkým domom. Vytiahol z vrecka kľúče, pričom ma ešte stále držal za ruku. Nechápem, prečo ma nepustil. Vošli sme do domu a keď si zložil čiapku, na 99,99% by som každému odprisahala, že to je naozaj Harry Styles.  

„Všetci rýchlo sééém,“ zakričal Harry smerom do domu.  Pokiaľ sme stáli pod schodmi počula som stádo koní (alebo slonov) ako sa rúti po schodoch dole. Postavili sa pred nás a ja som vtedy na 210% vedela, že sa nachádzam v dome 1D.

„Máme problém,“ povedal Harry, strčil ma do kúpeľne a zamkol ma tam. Takto sa správa ku každému koho unesie k ním domov?? Najprv som si sadla na záchod. Asi 10 minút som sedela, hrala hry na mobile a strašne sa nudila. Neskôr som si ľahla do vane s pár šampónmi a začala čítať čo všetko obsahujú, na aké vlasy sú, a našla som aj pár návodov na použite. Načo sú komu na šampónoch návody na použitie?? To som ešte v živote nevidela a to čítam nálepky na šampónoch odmalička. Po prečítaní poslednej nálepky som sa vyhrabala z vane, ktorá bola zaprataná šampónmi všetkých značiek a boli použiteľné na akékoľvek vlasy. Postavila som sa do stredu kúpeľne a začala sa točiť dookola a pýtala sa sama seba jednoduchú otázku: „Čo teraz??“ Odpoveď už taká jednoduchá nebola. Keď som sa otočila okolo seba asi stý krát, uvedomila som si, že tu musí byť niekde okno a že som na prízemí. Prešla som okolo tých štyroch stien, ktoré boli pre mňa poslednú hodinu a pol väzením a našla som okno. Zdalo sa byť dosť veľké na to, aby som ním mohla vyliezť. Áno, všetci by sa pýtali, prečo som odišla z domu 1D. Koľko dievčat túži vidieť Malika na vlastné oči a ja krava sa s nimi všetkými ocitnem v jednom dome (síce ako väzeň) a chcem zdrhnúť. Nezdrhnem... Otvorila som okno a pozrela pod seba. Síce bola tma, ale videla som, že keď skočím nič hrozné sa mi nemôže stať. Tak som skočila. Skončila som do pol stehien v snehu. Začala som sa prehrabávať smerom k prednej časti domu. Trvalo mi to skoro 10 minút, ale aspoň som prišla na to, že nikdy sa nechcem ocitnúť v snehu, ktorého je viac ako po polovicu lýtok. Postavila som sa pred dvere a rozmýšľala. Dám im vedieť, že som zdrhla alebo nie?? Nakoniec ma premohol môj zmysel pre humor a potichu som zaklopala. Počula som ako rozhovor vo vnútri stíchol a počula som aj jemné kroky smerujúce ku dverám.

„Ahoj. Čo by si potrebovala??“ spýtal sa ma Liam.

„Potrebovala by som vidieť toho debila, ktorý ma zamkol v kúpeľni a spýtať sa ho, prečo to urobil,“ povedala som a milo som sa usmiala.

„Harold Edward Styles,“ povedal Liam po elegantnej otočke opačným smerom ako bola moja ´milovaná´ kúpeľňa.

„Áno, Liam?“ bolo počuť Harryho odpoveď a o pár sekúnd sa objavil. Najprv pozrel na Liama a potom si všimol aj mňa. Ten jeho výraz, keď ma zbadal bol na nezaplatenie. A ja som tam stála, milo sa usmievala a ani jeden z nich nechápal, ako som sa tam dostala a čo som zač.

„Môžem ísť ďalej alebo tu chcete mrznúť??“ spýtala som sa, keď som si všimla, že ani jednému z nich nie je do reči.

„Jasné. Poď dnu,“ pozval ma Liam. Zase som sa ocitla v tej chodbičke pod schodmi. Teraz som mala aj čas poobzerať sa okolo seba. Mali to tu fakt pekné.

„Liáááám čo sa tam deje?? Kto tam bol??“ počula som otázku hlasom, ktorý by hluchší človek považoval za dievčenský.

„Ešte neviem čo sa deje a kto je tu sa pýtam aj ja. Možno nám to vysvetli tuto Harold.“ S týmito slovami sa všetky oči aj s tými mojimi upreli na Harryho.

„Hmmmm...“ začal Harry.

„Myslím, že bude jednoduchšie, keď vám to vysvetlím ja, pretože Harrymu nie je do reči a ani nevie kto som,“ skočila som do Harryho ´vysvetľovania´.

„Styles to nemyslíš vážne. Dopraceš sem niekoho ani nevieš koho, zamkneš ju v kúpeľni a nikomu nič nepovieš??“

„Môžem??“ spýtala som sa. Keď som videla ako všetci prikývli, začala som.

 „Volám sa Laura. Nedávno som sem prišla, čiže tu nikoho nepoznám. V Londýne som bola len raz a strašne sa mi tu páčilo a keď vás ušetrím všetkých somarín, tak vám poviem, že vtedy ma zrazil na chodníku niekto, kto sa nápadne podobal na teba, Liam. A teraz sa prisťahujem do Londýna a doma ma všetko nehorázne nudí tak sa idem prejsť. A ZASE ma niekto zrazí v zime, na chodníku pokrytom ľadom na zem, naštve ma to. Ale keď ma ten Niekto ešte k tomu aj doprace bohvie kam, zamkne do kúpeľne a nechá ma tam viac ako hodinu a pol ležať vo vani a čítať si nálepky na šampónoch, tak to musí mať sakra riadne dobrý dôvod. A ten by som teraz strašne rada počula.“

Po mojej siahodlhej reči, ktorú som mimochodom predniesla svetelnou rýchlosťou na mňa všetci pozerali s otvorenými ústami.

„Ták Harry?? Čo nám k tomu povieš??“ spýtal sa Lou a pošklbávalo mu kútikmi úst.

„Hmmm.. Nooo... Ako som vám už hovoril, tak ma prenasledovala banda fanúšičiek a ja som pred nimi utekal. A keď som sa otočil skontrolovať, či sú ešte za mnou alebo som ich striasol už som ležal tuto na ...ehm... Laure, lebo som sa šmykol na ľade. A keď sa mi podarilo konečne vstať tak si všimla kto som, čo mi nedalo na výber a musel som ju zobrať preč, pretože keby sme sa tam začali fotiť, podpisovať a neviem čo ešte, tak by nás dobehla tá banda,“  vysvetlil nám Harry svoj dôvod, prečo som tu.

„A to si ju musel zamknúť do tej kúpeľne? Nemohol si nám ju rovno ukázať a povedať čo sa stalo??“ kričal naňho Liam. Louis sedel a usmieval sa od ucha k uchu ako keby tu bolo niečo vtipné. Zayn ešte stále nezavrel ústa od kedy ich otvoril pri mojom svetelnom výkone. Niall sa tváril, že nás počúva pričom do seba pchal všetko, čo bolo po ruke.

„JA som mal INÉ plány,“ povedal oduto Harry a odišiel preč.

„To by som bol zvedavý, aké tie plány boli,“ povedal Zayn a s Louisom sa rozosmiali.

 ♥ Them... 

NEVER TO GIVE UP 3

Skôr než zavrel dvere, vopchal medzi ne hlavu a dodal: „Keď budeš ešte niečo potrebovať, budem dole alebo u seba v izbe.“

Zavrel dvere, ja som sa zvalila na posteľ, zahľadela som sa do stropu a o pár minút som zaspala.

Zobudila som sa o štvrtej poobede. Cesta z NY ma veľmi unavila. Dala som si rýchlu sprchu a zbehla dole. Max zaspal v obývačke pri telke. Prehľadala som chladničku dala si čokoládový jogurt a potichučky sa priplazila k Maxovi.

„Spíš?“ potichučky som zašepkala.

„Mmmmmmm,“ znela odpoveď.

„Ideme ešte na tie nákupy alebo môžem ísť zase spať??“

„Koľko je hodín??“

„Pol piatej,“ odpovedala som pri pohľade na hodiny, ktoré viseli na kozube. Predtým som si ich nevšimla.

„Ideme.“
„Hmmm. A kedy??“

„Predsa teraz,“ povedal, keď už stál predo mnou ako keby pred dvomi minútami vôbec nespal.

„Dobre.“

Vrátili sme sa až o pol desiatej. Neverila by som, že obchody sú otvorené až tak dlho. A neverila by som, že je možné, aby ma tak boleli nohy ako ma boleli. Prišli sme ovešaný ako vianočné stromčeky, vysmiatí ako sfetované muchy, s perfektnou predvianočnou náladou a úsmevmi na perách. Všetky tašky sme vyniesli ku mne do izby a vrátili sme sa do kuchyne.

„Čo budeme jesť?“ spýtal sa Max, ako keby som tu bola doma ja, nie on.

„Čo chladnička dá,“ odpovedala som mu a on sa začal smiať.

„Chladnička asi nedá, pretože v nej nie je veľa jedlého.“

Po pár minútach sme naraz vykríkli: „Pizzááááááá“

Objednali sme si pizzu. Obidvaja svoju obľúbenú, obidvaja ananásovú. Asi to predsa len bude môj otec. Pokiaľ nám ju doniesli a pokiaľ sme ju zjedli, bolo jedenásť preč.

„Idem spať,“ zahlásila som.

„Zajtra môžeme pohľadať nejakú školu, ktorá je blízko, ktorá by sa ti páčila a do ktorej budeš chodiť. Dobre?“

„Súhlasím. Dobrú noc, Max.“

„Dobrú, Laura.“

Vyštverala som sa do svojej izby a zvalila sa na posteľ. Po chvíľke premýšľania, čo všetko sme robili a videli, som si spomenula na One Direction. Cestou na nákupy sme videli  obrovský bilboard, na ktorom bolo 5 chalanov. Všetci vyzerali všelijako pochybne a uškŕňali sa tak, ako my s Maxom. Ako tie sfetované muchy. Jeden jediný, ktorý vyzeral nejako povedome a bol menej ´sfetovaný´ my niekoho pripomínal.  Zobrala som si tablet, pustila som tú ich Little Things. Počula som ju len raz ale akosi mi prirástla k srdcu. Pokiaľ sa načítala, ešte som skúsila poprosiť uja Googla a tetu Wiki o nejaké informácie o One Direction.

Je to skupina, ktorá má 5 členov – Harry Styles, Louis Tomlinson, Zayn Malik, Naill Horan a Liam Payne. Súťažili v X-Factore ako jednotlivci, ale ani jednému to akosi nevychádzalo, tak porotca Simon Cowell ich zbúchal dohromady a tak sú tu. Názov One Direction vymyslel Harry. Harry má 18 a je romantik (vraj miestami aj perverzný). Louis má 20, je funny a je BFF s Harrym. Zayn má 19, je označovaný ako ´Bradford Bad Boy´ a nenávidí tancovanie. Prečo je to bad boy nechcem vedieť, ale naozaj by ma zaujímalo ako je možné, že nenávidí tancovanie a ja som našla video, kde tancuje ako že WooooW. Naill má 18, je z Írska, je plachý a strašne rád je. Máme niečo spoločné kamarát. Liam má 18 a je to mozog celého kŕdľa. A ja ako nejaký upípaný jastrab bez mozgu ho odkiaľsi poznám, ale neviem odkiaľ. Tak sa na to pozrime. Fotky 1D. Vianočný stromček (tuším že) Louis, pár modrých fotiek, fotky pre Vogue teen, a blá blá. Množstvo photoshotov a kopec fotiek s fanúšičkami. Asi sú fakt slávny. Majú až dva albumy. Tlieskam chalani. V priebehu roka dva albumy. Šikovní ste.

Asi 10 minút som ešte o nich niečo hľadala, pozerala fotky počúvala Little Things. Ľahla som si a zase si pustila LT. Ležala som so zatvorenými očami a rozmýšľala odkiaľ mi je Liam Payne povedomý. A s touto myšlienkou som aj zaspala.

Ráno ma prišiel zobudiť Max. Doniesol mi raňajky do postele. Aj granko. Milujem ho. Granko... Aj Maxa. Dohodli sme sa, že o hodinu pôjdeme zapísať ma do školy a potom sa budem udomácňovať. Spapala som tie úžasné raňajky, dala si sprchu, obliekla sa a vydali sme sa hľadať moju vysnívanú školu. Viem, nikdy som o žiadnej škole nesnívala, ale čo už. Dúfajme, že tá, ktorú si vyberiem bude v pohode.

Nehorázna nuda. Sedím v izbe. Stihla som prečítať jednu knihu odkedy sme sa vrátili z mojej vysnívanej školy, ktorú sme našli. Asi sa pôjdem niekde prejsť. Uvidíme, čo mi na to povie Max. Dúfam, že ma nenechá sedieť doma, pretože by som tu asi zomrela od nudy.

„Jasné. V pohode choď. Len si zober mobil a kľúče od domu. A predpokladám, že vieš kam ideš a nie že sa stratíš.“

„V poriadku.“

„Hmm. Ešte by som chcel vedieť, kedy sa vrátiš.“

„Neviem. Ale myslím, že sa nezdržím dlho.“
„Dobre.“

Obliekla som sa a vyšla von. Bola som rada že som si zobrala šál, pretože vonku dosť fúkal vietor. So sklonenou hlavou som sa pomaly prechádzala po zamrznutých londýnskych uliciach. Keď som dvihla hlavu, mohla som vidieť, že všetci sedeli doma v teple a len ja som sa nachádzala na tmavej, slabo osvetlenej ulici. Keď som prechádzala po časti chodníka, kde bola vrstva ľadu, na ktorej sa dalo šmyknúť tak, ako naposledy, hlavu som mala sklonenú a sledovala som, kde stúpiť, aby som tak ako predtým, neskončila na ľade. Všimla som si, že mi zostáva pár krokov, aby som sa ocitla na čistom chodníku, kde sa nemôžem zabiť. Celá natešená, že dnes to prežijem bez ujmy na zdraví som dvihla hlavu a začala si v hlave pospevovať niečo, čo nepoznám ani ja. V momente ako som dvihla hlavu som o pár metrov ďalej uvidela niekoho kto bežal ako o dušu spasenú a obzeral sa za seba. Samozrejme, že si ma nevšimol a ja som nestihla uhnúť, pretože pri akomkoľvek rýchlejšom pohybe by som skončila na zemi.  A je jasné, že som tam aj skončila. Tieň, ktorý bežal oproti mne bol niekto s treťou nohou a vážil naozaj dosť, čo som cítila, keďže na mne ležal.

„I´m so sorry,“ ospravedlňoval sa a snažil sa vstať. Tak ako vtedy, sa šmykol a zase bol na mne. Snažila som sa ho odtisnúť nabok, aby sa mohol postaviť niekde inde a nie na mne.

S mojou praxou som sa rýchlo dvihla a pozrela sa naňho.  Hoci mal čiapku zazrela som pár kučierok a celkovo nápadne sa podobal na jedného z 1D. Myslím, že sa volal Harry Styles??

„Nie si ty náhodou Ha...“ Nedopovedala som svoju otázku, pretože mi prilepil svoju ruku na ústa, rázne pokrútil hlavou, urobil ´Pšššššt´, na čo som ja prikývla a on konečne odlepil ruku z mojich úst. Jasné, že to, čo som si myslela sa nestalo. Myslela som, že mi povie kto je, ja ho poprosím aby sa mi niekde podpísal a koniec. On ma na moje prekvapenie však chytil za ruku a ťahal ma preč. Musela som za ním bežať, keď som nechcela, aby mi odtrhol ruku.   

Čo myslíte?? Kam ju Hazza ´unesie´?? Hope you like it... ;))

P.S. Alexandra... Takto sa bude tváriť, keď ťa večer uvidí :D :D 
P.P.S. Cicuš dúfam, že Ťa už nebolí zub... ;) I <3 U so much :-*

NEVER TO GIVE UP 2

„Hééj,“ zakričal na mňa. „Kde ťa môžem ešte stretnúť?? A ako sa voláš??“

Popri chôdzi som ponad plece ešte zakričala svoje meno a začula som aj to jeho, ale nespomínam si ako sa volal. Niečo na ´L´?? Alebo to bolo ´N´?? Neviem...

Je to tu... Zase v mojom obľúbenom Londýne. Na letisku ma čakal otec. Neviem či mu tak budem niekedy hovoriť. 17 rokov som otca nemala a zrazu BUM jeden je tu. Typické zoznámenie ako keby som prišla za strýkom alebo ujom, ktorého som v živote nevidela a mala som uňho stráviť prázdniny. Ale keďže to nebol ujo ani strýko tak som ho tak nemohla volať. Po pár vetách, kde som sa oslovovaniu snažila vyhnúť, mi sám navrhol, aby som ho volala Max. Páčilo sa mi to. Bola som strašne rada, že nemusela nastať ta trápna chvíľa, kedy nebudem vedieť, čo mu mám povedať, ako ho osloviť.

Môj skromný kufor hodil do kufra červeného BMW, ktoré bolo zaparkované pred letiskom. V aute bolo dlhšiu dobu ticho. Hralo len rádio. Pre mňa to bola neznáma stanica, ale hrali nádhernú pomalú pesničku. Nevedela som prečo alebo odkiaľ mi je hlas toho speváka taký známi. Keď pesnička dohrala, dozvedela som sa, že to bola Little Things od nejakých One Direction. Fakt zaujímavý názov skupiny. Ktovie kto im ho vymyslel. Keď prídeme domov budem musieť zistiť čo sú vlastne zač a či majú ešte niečo dobré.

„Prečo červená?“ spýtala som sa Maxa.

„Čoo?“ pozrel na mňa, lebo niečo také nečakal.

„Prečo červená?“ zopakovala som.

„Aká červená?“

„No predsa farba tvojho auta.“

„Jáááj,“ usmial sa a jeho najprv nebadaný úsmev prešiel do smiechu.

„Čo je vtipné na tom,  že sa pýtam prečo máš červené auto? Do áut sa veľmi nerozumiem (klamala som), ale jedno viem. BMW-čkám pristane viac tmavá farba. Tak naozaj nechápem, prečo červená.“

„Keď sa do tých áut veľmi nerozumieš, tak vieš aspoň akej farby sú Ferrari?“ spýtal sa.

„To že sa do áut nerozumiem, neznamená, že neviem akej farby je Ferrari. Samozrejme, že červené.“

„Tak už musíš vedieť prečo červené BMW. Vždy som chcel mať Ferrari. A keď to už nie je Ferrari tak nech je to aspoň niečo dobré a hlavne červené,“ vysvetlil mi farbu svojho auta.

„Hmmmm, aha,“ a teraz som sa začala nekontrolovateľne smiať ja.

„Čo je také smiešne na mojom vysvetlení??“ spýtal sa naoko urazený.

„Ten dôvod,“ ledva som zo seba dostala cez záchvaty smiechu. To Ferrari ma úplne dostalo.

Po pár minútach smiechu sme stíchli. Zdalo sa mi to úplne prirodzené, že sa spolu nekontrolovateľne smejeme v červenom BMW. Po pár ďalších minútach tichej jazdy sme došli k dvojposchodovému rodinnému domu s podkrovím. Hneď ako som ho zbadala som dúfala, že moja izba bude práve v podkroví. Strašne sa mi páčia podkrovné izby. Niekomu sa to zdá malé, ale mne sa naozaj neuveriteľne páčia.

Vystúpili sme z auta, Max zobral môj kufor a hodil mi kľúče.

„Tie sú tvoje,“ povedal a žmurkol na mňa.

Odomkla som dvere, otvorila ich a zastala vo vstupnej hale. Dom zvonku vyzeral neuveriteľne veľký, ale vo vnútri to tak nebolo. Všetko vyzeralo ako keby som sa ocitla na nejakej väčšej chate. Drevo, príjemné farby, točité schodisko a teplo. Teplo, ktoré ako som zistila sa šírili z nádherného krbu v obývačke. Obývačka bola napravo od vstupnej haly. Dominovala v nej masívna gaučovka, na ktorú som samozrejme hneď ako som ju zbadala musela skočiť. Pristála som do mäkkého a Max sa na mne zasmial. Páčil sa mi jeho úsmev a smiech. Oproti gauču som zbadala obrovskú telku.

Po preskúmaní obývačky som sa presunula do kuchyne, ktorá sa naopak nachádzala naľavo od vstupnej haly. V kuchyni taktiež prevládala  hnedá farba. Hnedá kuchynská linka, drevený stôl, hnedé stoličky a kuchyňu rozdeľoval napoly barový pult. Vysnívaná kuchyňa.

„Nechceš vidieť svoju izbu?“ vyrušil ma v mojom zrealizovanom sne Max.

„Jasné,“ nadšene som súhlasila.

Vybehli sme na poschodie a ja som stále pevne dúfala, že moja izba bude v podkroví. Max mi ukázal svoju izbu. Ukázal mi aj pár izieb pre hostí. A potom som uvidela ďalšie schody, ktoré boli dosť strmé aby mohli vyzerať ako rebrík, po ktorom by sa starší človek nevyštveral.

„Tak a nad tými schodmi sa nachádza tvoja izba,“ oznámil mi Max a ja som nadšene vyskočila, rýchlo ho objala, vlepila mu pusu na líce a vystrelila som po schodoch hore.

Nemohla som uveriť vlastným očiam. Skoro presne trafil môj vkus, čo sa týka farieb, tvaru nábytku a všetkých doplnkov. Izba bola fialovo-zeleno-čierna. A mala som pre seba celé podkrovie. Mala som tam perfektnú veľkú, VLASTNÚ kúpeľňu. Potom šatník, ktorý zaberal tretinu celého podkrovia. A izba? Tá bola na 210% navrhnutá nejakým architektom. Ale úžasne talentovaným architektom.  Posteľ v rohu izby pod strechou presne tak ako som si ako malá vysnívala (viem, nespočetne krát si tam drbnem hlavu.... A čo?! Haha). Oproti posteli veľký stôl, na ktorom trónil počítač na pravej strane a veľká zeleno-fialová lampa na ľavej strane. Na stole som  uvidela ešte aj tablet. Fííha, to bude život. Bola tam ešte aj knižnica, samozrejme televízor, veža, stojan na CD-čka a množstvo ďalších vecí, na ktoré som sa nevedela vynadívať. Asi budem Maxa doživotne milovať. Neviem odkiaľ vedel čo sa mi páči, čo mám rada, ako to usporiadať, ale nechcela som to vedieť. Možno máme rovnaký štýl.

Škoda, že tu nemôže byť mama. Zdalo by sa jej to tu veľké, ale páčilo by sa jej tu. Strašne mi chýba. Neviem čo budem robiť, ale dúfam, že mi v tom Max pomôže.

„Tak čo? Páči sa ti izba?“ opýtal sa ma.

„Je prekrásna. Presne si trafil moje obľúbené farby. Je proste úžasná. Strašne ti ďakujem Max. Len neviem, čo budem robiť s takým veľkým šatníkom. V pohode tam môžem urobiť žúrku a ani sa nebudeme tlačiť,“ zasmiala som sa.

„Predsa ti kúpim niečo. Moja milá začína ti nový život. Viem, tvoja mama ti bude stále chýbať a nemyslím si, že ju môžem nejako nahradiť, ale nemôžeš predsa chodiť do školy a von v jedných nohaviciach a dvoch tričkách. Preto, keď s tým budeš súhlasiť si môžeš oddýchnuť, najesť sa, dať si sprchu a môžeme ísť na mnou nenávidené nákupy,“ žmurkol, zasmial sa a odchádzal. Skôr než zavrel dvere, vopchal medzi ne hlavu a dodal: „Keď budeš ešte niečo potrebovať, budem dole alebo u seba v izbe.“

Zavrel dvere, ja som sa zvalila na posteľ, zahľadela som sa do stropu a o pár minút som zaspala.

Ako na nich pozerám... Spala by som HAHAHA .... Hope you like it ;)

NEVER TO GIVE UP 1

 Netuším, či to tu bude niekto čítať, ale baby strašne ma to mrzí ale Smile Love Hate končí. Nemala som vôbec inšpiráciu ani ma to nejak nebavilo písať. 

Začala som písať niečo nové, niečo totálne z mojej hlavy. Dúfam, že sa bude chcieť niekomu čítať to a hlavne, že sa Vám to bude páčiť... Btw potrebujem vymyslieť názov. Tak ak bude mať niekto nápad tak napíšte... Thanks ;)

Áno, toto som ja. Áno, toto sa naozaj stalo. Áno, presne tak to bolo. Áno, TAKÁ som. Usmievam sa a plačem.  Som smutná a veselá. Skrývam všetko čo sa dá, len aby sa svet naokolo nepýtal. Nikto o mne toho veľa nevie. A ja viem, že nikto sa ani veľa nedozvie. Ale vy máte to šťastie. Vy budete počuť môj príbeh. Tak toto som ja. Toto je môj príbeh.

Ahoj. Volám sa Laura Olívia Kraigová. Viem, každý si povie ´Také obyčajné meno. Aký môže mať už len ona zaujímavý príbeh?!´ Nuž je to tak.

Odmalička som vyrastala s mamou. Otca som nepoznala. Nevedela som kto to je, odkiaľ je, čo robí, má aj iné deti, má manželku?? To boli otázky, na ktoré som nemala odpoveď celých 17 rokov. Teraz viem zrazu všetko. Ale jedno je oveľa istejšie ako to, kto je môj otec, odkiaľ je,....  Moja mama je preč. Ale toto nie je začiatok.

S mojou mamou sme toho strašne veľa precestovali. Odmalička sme boli stále niekde inde.  Pred pár rokmi by som Vám to ešte vedela všetko povedať možno aj v poradí kde sme sa kedy nachádzali. Teraz už určite nie. Rím, Paríž Miláno, Budapešť, Praha, Atény, Barcelona, Londýn, Madrid, Marseille a kopa ďalších miest. Rok tu, 4 mesiace tam, pol roka zase niekde inde. Nevedeli sme zrátať ani to, koľkými jazykmi sme rozprávali. Robili sme všeličo: čašníčky, tlmočníčky, automechaničky a povolania, o ktorých by ste si mysleli, že to žena nedokáže. V tých časoch mi život pripadal ako dobrodružstvo. Mali sme jedna druhú. Až teraz som pochopila, že sme utekali pred smrťou. Mala iba štyridsať. Bola to rakovina. Povedala mi, že to vie už dlhšie, ale teraz... Nie, do žiadnej nemocnice nepôjde. Do nemocnice nie, jasné? Zostávalo jej ešte niekoľko mesiacov, rokov... a ona chcela vidieť aj Ameriku: New York, Miami, Chicago, Toronto, Houston,... Odvtedy sme boli na cestách takmer denne.

Ťažko sa to rozpráva ale bolo to tak. Bolo to v New Yorku. Presnejšie v jednom tom ich typickom žltom taxíku. Vtedy som sa dozvedela všetko. Kto je to. Kde býva. Či má rodinu.

Kremácia bol tiež v New Yorku. Popol rozptýlili nad prístavom. Zvláštne, človek si vždy predstavuje, že umiera doma v posteli, obklopený svojimi najbližšími. Pričasto sa však stáva, že stačí jedno letmé stretnutie, náhle uvedomenie si, spomalený film, panika na ceste, slnko za chrbtom ako obrovské kyvadlo, pred ktorým niet úniku.

Môj otec sa volá Maxwell Kraig. Po ňom sme mali to priezvisko. Býva v Londýne. Londýn... Jedno z najkrajších miest, v ktorých sme boli. Big Ben, Tower Bridge, London eye (Pralinká & Alexandra London eye :D :D), všetky tie nádherné miesta, pamiatky,... Z Londýna som si odniesla ešte jedno. A to je obraz toho chlapca. Alebo muža?  To je vlastne teraz jedno. Už ho asi v živote nestretnem. Možno raz. Keď už budem bývať v tom Londýne. Jeho meno si nepamätám. Ale keby som ho stretla tak by som ho spoznala určite. Ten milý úsmev a tie nádherné oči sa mi vryli do pamäti najviac. V Londýne sme boli v zime. Ľadom pokryté chodníky a dievča, ktoré sa niekam strašne ponáhľa. Máte pravdu, bola som to ja. Ponáhľala som sa späť za mamou, lebo som si vyšla na chvíľu von ešte raz obzrieť Londýn a jeho krásy. Ako som tak utekala, nevšimla som si ľad zakrytý snehom a čo iné sa stalo ako to, čo vídate v animovaných seriáloch. Ten pocit že máte nohy všade a predsa nikde, že každú sekundu sa môžete ocitnúť na zemi, ale ešte tam nie ste. Áno, tak som vyzerala. Vtipný pohľad. A ON práve šiel okolo. Ako pravý gentleman sa nahol a podal mi ruku.

„Can I help you?“ spýtal sa. A keď som dvihla oči, uvidela som ten najkrajší úsmev na svete.

Chytila som jeho ruku s myšlienkou, že sa rýchlo nejako poďakujem a poberiem sa preč. A s dúfaním, že stojí pevne na zemi. Samozrejme, že pri mojom šťastí nestál. Keď som sa snažila vstať a potiahla som pritom jeho ruku viac ako som asi chcela, skončil na zemi aj on. Vlastne keby skončil na zemi, nebol by to až taký problém. Ako v správnom americkom, presladenom, romantickom filme skončil na mne. Keď som dvihla zrak a naše oči sa stretli, stratila som reč. Uvidela som tie najkrajšie oči. Nikdy som si nemyslela, že takáto kombinácia existuje. Tie oči a ten úsmev spolu vytvárali niečo úžasné. S mierne spokojným a trošičku ospravedlňujúcim úsmevom sa snažil vstať. A myslím, že každý vie, prečo bol len trošku ospravedlňujúci. Pár krát na mňa ešte spadol (asi mu to robilo dobre pučiť ma pod ním) a potom sa už postavil. Uistila som sa, že stojí niekde inde a niekde, kde stojí stabilnejšie a znova ho chytila za ruku a dvihla sa konečne na nohy.

„I´m sorry, baby.“

„Never mind. And thank you very much,“ odpovedala som a otáčala som sa s úmyslom rýchlo sa odtiaľ pohnúť. Zastavil ma však jeho hlas. A samozrejme ruka, ktorou ma chytil.

„Kam ideš? Ja ti tu práve zachránim život a ty chceš utiecť?“

„Hmmm, prepáč. Ponáhľam sa. A život si mi zachraňovať nemusel. Nejako by som si poradila aj sama,“ drzo som odpovedala. Nevedela som ako by som si poradila, ale zostávať som tam s ním nechcela. Áno, ten úsmev a tie oči. Ale čo keby to bol nejaký úchylak, ktorý vyzerá dobre? Ale musím povedať, že čertovsky dobre.

 „Chceš mi povedať, že by si si poradila sama, keby ti vybilo dych a ležala by si tu sama na zemi v zamrznutom Londýne?“

Možno mal pravdu. Nemuselo to dopadnúť takto ´dobre´.

„Tak dobre asi máš pravdu. Prepáč, že som taká nezdvorilá, ale naozaj sa ponáhľam.  Možno sa ešte niekedy uvidíme. Tak sa maj,“ v rýchlosti som naňho vychrlila príval slov ako lavínu a znovu som vykročila preč.

„Hééj,“ zakričal na mňa. „Kde ťa môžem ešte stretnúť?? A ako sa voláš??“

Popri chôdzi som ponad plece ešte zakričala svoje meno a začula som aj to jeho, ale nespomínam si ako sa volal. Niečo na ´L´?? Alebo to bolo ´N´?? Neviem...

Dúfam, že sa bude páčiť... Neviem ešte ako často, ale každý piatok tu určite bude nová časť ;) 

Call me maybe 32

Chvíľu som sa z ich rozhovoru smiala . Potom ku mne vošiel Niall. A vyžiera nám chladničku . Ešte stále mal na sebe iba trenky. Bol zohnutý a niečo hľadal (Pralinka nie šukal)  . Trochu som sa nahla a nakukla na jeho riťku. Celkom zlatá . Taká malá okrúhla a .. bože to ani o Harryho tak nehovorím . No fuj !

Vzala  som sa preč lebo to nedopadne dobre . Som s toho všetkého deprimovaná . Začnite ma rovno volať Derpina Deprimovaná a hen ten magor Derp Deprimovaný ... kríženec zhnitej brokolice a skysnutého baklažánu .

Vojdem do obývačky . Všetky pohľady na mňa.

„Áno teraz sa všetci pozerajte na mňa!“ rozhadzovala som rukami. 

„Kľud zlato poď sa baviť .“ zahlásil Harry .

SORRY FOR PARTY ROCKING .. a už sme skákali ako šialený .

Harry ku mne prišiel bližšie a pošeptal mi do ucha .

„Dobré ránko baby.“ vtisol mi bozk na pery . 

„Je obed ty magor.“ jemne som ho pobúchala po líci.

Porosila  som Harryho aby sa so mnou šiel prejsť a on s tým súhlasil .

Ták keď Niall a Zayn a Liam odišli samozrejme donútila som Harryho aby popratal bordeľ ktorý tu nechal . A potom sme sa obliekli a vyrazili do kina .

Keď si tak ideme cestou do kina stretli sme mierne viac šialenú directionerku . Harry išiel napred  lebo mne sa rozviazala šnúrka na topánke a tak som si ju musela zaviazať .A keď so došla k Harrymu zhrozila som sa  ....

„Budeš so mnou chodiť?“ pýta sa ho directionerka ktorej meno je zrejme Nelka .

„Samozrejme. Milujem ťa Nelka ..milujem ťa najviac na svete, viac ako čokoľvek iné. Ty si tá najlepšia a najdokonalejšia osoba, akú som kedy stretol. Si dôkazom toho, že dokonalosť existuje...“ odpovedal jej Harry .

„Och aké sladké“ usmiala sa naňho Nelka.

„A teraz odlož tú zbraň, prosím...“ opatrne odsúval jej zbraň  .

„Samozrejme , len ma pobozkaj a ja odídem .“nedala mu pokoj .

On ju pobozkal a ona odišla . Pozerala som zhrozene na Harryho a obchytkávala ho či je celý . Chvala bohu bol .

„Neviem si predstaviť čo bi urobila keby zistila že si moja snúbenica !“ pošeptal mi do ucha.

„Počkať ja nie som tvoja snúbenica.“ nechápavo som čumela 

„Uhm ... Tuná pred všetkými ťa Rosemari Cortose žiadam o ruku tvoju ... Preukážeš mi tu česť a staneš mojou ženou ?“

Všetci naokolo pozerali a čakali čo odpoviem . Nemohla som nič urobiť iba odpovedať .

„Áno .“ slzy sa mi tlačili v očiach ako sardinky a po chvíli vybuchli ako sopka na Tajvane . 

BUM  .. Bolo počuť výstrel a ja som krvácala z ruky . Všetci na okolo sa obzerali a oči im zastali na Nele . V rukách držala zbraň a smiala sa . Nie ona sa rehotala . 

Od bolesti sa mi zahmlelo pred očami a ja som asi omdlela . Spadla som do Harryho náručia . Kľačal na  zemi  a ja som mu ležala na kolenách .

„Zlato si v poriadku ?“ spýtal sa ma .

„Len ma trochu bolí ruka .“ pomaly som sa zobúdzala .

Neskôr som počula už len maják sanitky . 

Ráno som sa zobudila v nemocničnej izbe  s obviazanou rukou .

Akurát prišla sestrička aby mi urobila vyšetrenia a vzala ma na ultrazvuk či náhodou strela nepoškodila orgány . Nechápem ako strela ktorá mi strelila do ruky môže poškodiť orgány . Spýtala som sa teda sestričky a ona povedala že náboj obsahuje rôzne škodlivé látky a mohli sa mi čírou náhodou dostať do krvi . Chytila som Harryho za ruku a on mi nasadil prsteň .

„Máš právo ho nosiť povedala si áno.“ Pobozkal ma na čelo .

Vošli sme do ordinácie a ja so si ľahla na lehátko . Harry sa postavil vedľa a stále ma držal za ruku .

Začal maternicou . 

„Plod je v poriadku. Je malý ale nepoškodený.“ Oznamoval doktor sestričke .

„Čo ?“ sadla som si . Raz som sa pozrela na Harryho a raz na doktora .

Nechápala som to a potom som si spomenula ako sa to stalo ale aj tak som sa to spýtala doktora .

„Ako je to možné ?“ neodolala som sa to spýtať .

„No viete  keď sperma vnikne do maternice  ...“ prerušila som ho 

„Nie to viem . Bola to rečnícka otázka .“ prehrnula som si vlasy.

Urobil ešte pár vyšetrení a povedal že zajtra môžem ísť domov .

Harry si ľahol vedľa mňa a hladil mi brucho . 

„Mi čakáme dieťa .Budem ockom .“ v oku sa mu zatrblietala malá iskrička .

„Ja viem. Budeme rodičia .“ pobozkala som ho . 

Zatvorila som si oči.. Harry sa mi hral s vlasmi . Bolo to príjemne a ukľudňujúce . 

.. Ráno som sa zobudila . Harry bol už hore . Doktor mi dal lieky proti bolesti ktoré samozrejme nepoškodia plod .

.. Vošla som do bytu . Tam už sedeli všetci .

Zayn s Perrie , Liam a Denielle, Niall a Kate ba dokonca aj Louis a Eleaonor .

Sestra pribehla ku mne a vyzvedala či som v poriadku . Ja som len objala Harryho a ukázala jej prsteň . 

Ona začala skákať ako pojašená .

Sadli sme si na gauč . ja som si sadla k Harrymu a on ma objal .

Eleaonor s Kate a Perie si sadli vedľa mňa . Chlapci si dali k Harrymu stoličky . O niečom sa rozprávali ale on len pozeral ako idem do kuchyne urobiť si čaj a usmieval sa na mňa . 

„Harry si v poriadku?“ spýtal sa ho Zayn .

„Som ten najšťajsnejší človek na svete.“ postavil sa z gauča vošiel ku mne do kuchyne a objal ma .

„Povieme im to ?“   spýtal sa .

„Nie je to ešte skoro ?“ šepla som .

„Neviem ale povedzme ja to nevydržím držať v tajnosti .“ odšepol naspäť .

„Čo si tu vy dvaja šeptáte ?“ vošiel do kuchyne aj Zayn .

Harry sa na mňa pozrel a ja som prikývla .

„Zayn  budem otcom .“ povedal mu to a pritom vyzeral tak šťastne .

„Čo ?“ pozeral .

„Zayn budeš strýko!“ Harry s ním zatriasol. 

„Čoooooo ? Ľudia ja budem strýýýýýýýýýýýýýýýýko !!“ vletel s vreskotom do obývačky . 

Harry ma chytil za ruku a vošli  sme k ním .  Všetci sa s toho radovali rozprávali sa a tešili sa .

Zastali sme na prahu. Otočili sa k sebe a nežne no zároveň vášnivo pobozkali . 

„Budem otcom !“ povedal Harry pomedzi bozky .

„Ja viem !“ pobozkala som ho . Všetci sa na nás otočili a Louis zakričal :

RODINNÉ OBJATIE  !!  všetci sa k nám nahrnuli a objali sme sa .