NEVER TO GIVE UP 2

„Hééj,“ zakričal na mňa. „Kde ťa môžem ešte stretnúť?? A ako sa voláš??“

Popri chôdzi som ponad plece ešte zakričala svoje meno a začula som aj to jeho, ale nespomínam si ako sa volal. Niečo na ´L´?? Alebo to bolo ´N´?? Neviem...

Je to tu... Zase v mojom obľúbenom Londýne. Na letisku ma čakal otec. Neviem či mu tak budem niekedy hovoriť. 17 rokov som otca nemala a zrazu BUM jeden je tu. Typické zoznámenie ako keby som prišla za strýkom alebo ujom, ktorého som v živote nevidela a mala som uňho stráviť prázdniny. Ale keďže to nebol ujo ani strýko tak som ho tak nemohla volať. Po pár vetách, kde som sa oslovovaniu snažila vyhnúť, mi sám navrhol, aby som ho volala Max. Páčilo sa mi to. Bola som strašne rada, že nemusela nastať ta trápna chvíľa, kedy nebudem vedieť, čo mu mám povedať, ako ho osloviť.

Môj skromný kufor hodil do kufra červeného BMW, ktoré bolo zaparkované pred letiskom. V aute bolo dlhšiu dobu ticho. Hralo len rádio. Pre mňa to bola neznáma stanica, ale hrali nádhernú pomalú pesničku. Nevedela som prečo alebo odkiaľ mi je hlas toho speváka taký známi. Keď pesnička dohrala, dozvedela som sa, že to bola Little Things od nejakých One Direction. Fakt zaujímavý názov skupiny. Ktovie kto im ho vymyslel. Keď prídeme domov budem musieť zistiť čo sú vlastne zač a či majú ešte niečo dobré.

„Prečo červená?“ spýtala som sa Maxa.

„Čoo?“ pozrel na mňa, lebo niečo také nečakal.

„Prečo červená?“ zopakovala som.

„Aká červená?“

„No predsa farba tvojho auta.“

„Jáááj,“ usmial sa a jeho najprv nebadaný úsmev prešiel do smiechu.

„Čo je vtipné na tom,  že sa pýtam prečo máš červené auto? Do áut sa veľmi nerozumiem (klamala som), ale jedno viem. BMW-čkám pristane viac tmavá farba. Tak naozaj nechápem, prečo červená.“

„Keď sa do tých áut veľmi nerozumieš, tak vieš aspoň akej farby sú Ferrari?“ spýtal sa.

„To že sa do áut nerozumiem, neznamená, že neviem akej farby je Ferrari. Samozrejme, že červené.“

„Tak už musíš vedieť prečo červené BMW. Vždy som chcel mať Ferrari. A keď to už nie je Ferrari tak nech je to aspoň niečo dobré a hlavne červené,“ vysvetlil mi farbu svojho auta.

„Hmmmm, aha,“ a teraz som sa začala nekontrolovateľne smiať ja.

„Čo je také smiešne na mojom vysvetlení??“ spýtal sa naoko urazený.

„Ten dôvod,“ ledva som zo seba dostala cez záchvaty smiechu. To Ferrari ma úplne dostalo.

Po pár minútach smiechu sme stíchli. Zdalo sa mi to úplne prirodzené, že sa spolu nekontrolovateľne smejeme v červenom BMW. Po pár ďalších minútach tichej jazdy sme došli k dvojposchodovému rodinnému domu s podkrovím. Hneď ako som ho zbadala som dúfala, že moja izba bude práve v podkroví. Strašne sa mi páčia podkrovné izby. Niekomu sa to zdá malé, ale mne sa naozaj neuveriteľne páčia.

Vystúpili sme z auta, Max zobral môj kufor a hodil mi kľúče.

„Tie sú tvoje,“ povedal a žmurkol na mňa.

Odomkla som dvere, otvorila ich a zastala vo vstupnej hale. Dom zvonku vyzeral neuveriteľne veľký, ale vo vnútri to tak nebolo. Všetko vyzeralo ako keby som sa ocitla na nejakej väčšej chate. Drevo, príjemné farby, točité schodisko a teplo. Teplo, ktoré ako som zistila sa šírili z nádherného krbu v obývačke. Obývačka bola napravo od vstupnej haly. Dominovala v nej masívna gaučovka, na ktorú som samozrejme hneď ako som ju zbadala musela skočiť. Pristála som do mäkkého a Max sa na mne zasmial. Páčil sa mi jeho úsmev a smiech. Oproti gauču som zbadala obrovskú telku.

Po preskúmaní obývačky som sa presunula do kuchyne, ktorá sa naopak nachádzala naľavo od vstupnej haly. V kuchyni taktiež prevládala  hnedá farba. Hnedá kuchynská linka, drevený stôl, hnedé stoličky a kuchyňu rozdeľoval napoly barový pult. Vysnívaná kuchyňa.

„Nechceš vidieť svoju izbu?“ vyrušil ma v mojom zrealizovanom sne Max.

„Jasné,“ nadšene som súhlasila.

Vybehli sme na poschodie a ja som stále pevne dúfala, že moja izba bude v podkroví. Max mi ukázal svoju izbu. Ukázal mi aj pár izieb pre hostí. A potom som uvidela ďalšie schody, ktoré boli dosť strmé aby mohli vyzerať ako rebrík, po ktorom by sa starší človek nevyštveral.

„Tak a nad tými schodmi sa nachádza tvoja izba,“ oznámil mi Max a ja som nadšene vyskočila, rýchlo ho objala, vlepila mu pusu na líce a vystrelila som po schodoch hore.

Nemohla som uveriť vlastným očiam. Skoro presne trafil môj vkus, čo sa týka farieb, tvaru nábytku a všetkých doplnkov. Izba bola fialovo-zeleno-čierna. A mala som pre seba celé podkrovie. Mala som tam perfektnú veľkú, VLASTNÚ kúpeľňu. Potom šatník, ktorý zaberal tretinu celého podkrovia. A izba? Tá bola na 210% navrhnutá nejakým architektom. Ale úžasne talentovaným architektom.  Posteľ v rohu izby pod strechou presne tak ako som si ako malá vysnívala (viem, nespočetne krát si tam drbnem hlavu.... A čo?! Haha). Oproti posteli veľký stôl, na ktorom trónil počítač na pravej strane a veľká zeleno-fialová lampa na ľavej strane. Na stole som  uvidela ešte aj tablet. Fííha, to bude život. Bola tam ešte aj knižnica, samozrejme televízor, veža, stojan na CD-čka a množstvo ďalších vecí, na ktoré som sa nevedela vynadívať. Asi budem Maxa doživotne milovať. Neviem odkiaľ vedel čo sa mi páči, čo mám rada, ako to usporiadať, ale nechcela som to vedieť. Možno máme rovnaký štýl.

Škoda, že tu nemôže byť mama. Zdalo by sa jej to tu veľké, ale páčilo by sa jej tu. Strašne mi chýba. Neviem čo budem robiť, ale dúfam, že mi v tom Max pomôže.

„Tak čo? Páči sa ti izba?“ opýtal sa ma.

„Je prekrásna. Presne si trafil moje obľúbené farby. Je proste úžasná. Strašne ti ďakujem Max. Len neviem, čo budem robiť s takým veľkým šatníkom. V pohode tam môžem urobiť žúrku a ani sa nebudeme tlačiť,“ zasmiala som sa.

„Predsa ti kúpim niečo. Moja milá začína ti nový život. Viem, tvoja mama ti bude stále chýbať a nemyslím si, že ju môžem nejako nahradiť, ale nemôžeš predsa chodiť do školy a von v jedných nohaviciach a dvoch tričkách. Preto, keď s tým budeš súhlasiť si môžeš oddýchnuť, najesť sa, dať si sprchu a môžeme ísť na mnou nenávidené nákupy,“ žmurkol, zasmial sa a odchádzal. Skôr než zavrel dvere, vopchal medzi ne hlavu a dodal: „Keď budeš ešte niečo potrebovať, budem dole alebo u seba v izbe.“

Zavrel dvere, ja som sa zvalila na posteľ, zahľadela som sa do stropu a o pár minút som zaspala.

Ako na nich pozerám... Spala by som HAHAHA .... Hope you like it ;)