NEVER TO GIVE UP 24

---> Nevstupuj mi prosím do môjho sveta, pokiaľ tam nechceš aj ostať...  ♥ 

"Kris??" zvolala som s panikou hlase. "Už musím ísť. Nenechám predsa tvojho brata čakať. Mobil máš na umývadle a správu o našom stretnutí, nech ti podá Lukas," povedala som, rozlúčila sa s ňou a uháňala von. Asi o 100 metrov som uvidela stáť chalana, ktorý sa opieral o motorku. Otočil sa a ja som nahodila hollywoodský úsmev za pár drobných. Lukas na mňa pozeral ako na hviezdu a ja som sa tešila, že môj plán vide. 



"Čau, kráska," pozdravil ma s úsmevom Lukas.
"Ahoj," slušne som odzdravila. 
"Kam pôjdeme??" spýtal sa.
"To som sa chcela spýtať ja, pretože som tu vcelku nová a poznám tu akurát tak cestu zo školy domov a späť. Vlastne ani k nám domov cestu nepoznám," povedala som zamyslene.
"Netrafíš domov?? To nemyslíš vážne!!" pozeral na mňa vyhúkaný Lukas.
"To si nevšímaj. Proste teraz nebývam doma a koniec debaty na túto tému. Tak kam ideme??"
Chvíľu zamyslene stál a klopkal topánkou o asfalt a potom sa pohol.
"Daj si prilbu," povedal a hneď mi ju aj podal.
"Tak kam ideme??" dobiedzala som.
"Nechaj sa prekvapiť. A dúfam, že mi nespadneš, pretože si trochu posedíš," povedal, nasadol na motorku a podával mi ruku. Ja som so smrťou v očiach pozerala naňho, ako sa úplne v pohode na mňa usmieva.
"Neboj sa," žmurkol na mňa. "Nič sa ti nestane, sľubujem," povedal s vážnym výrazom v tvári.
"No to určite," zašomrala som si pre seba a pohla sa k nemu. Chytila som ho za ruku a nasadla. Dal mi prilbu a pohli sme sa. 

Myslím, že sme prešli celý Londýn a dostali sa až niekde na koniec sveta. 
"A kdeže to sme??" spýtala som sa, keď sa mi podarilo dostať sa z tej motorky.
"Myslím, že koniec sveta nie je veľmi vhodný na stretnutia," so zdvihnutým obočím som sa obzerala. Lukas sa len smial na tom, ako sa okolo seba obzerám a nedokážem zaradiť, kde som.
"Neboj sa. Neuniesol som ťa. To by som si nedovolil. O kom by mi potom hovorila tá moja malá príšerka??"
"Myslíš Kris??" spýtala som sa stále sa obzerajúc okolo seba.
"Hej, ju. Tak ideme dnu alebo tu budeme stáť až do rána??"
"A kam chceš ísť??" vypustila som z úst skôr, ako som si stihla všimnúť malú budovu neďaleko nás. Lukas zdvihol obočie a pozeral na mňa pohľadom alá "To nemyslíš vážne?!".
Ja som len pokyvkala hlava a vypustila múdre "Ahaaa".
"Tak poď," zasmial sa Lukas, chytil ma za ruku a ťahal dnu do tej čarovnej budovy. Zvonku to vyzeralo fakt divne a pochybne, ale zvnútra to bolo niečo neuveriteľne čarovné. Nebolo to ktovie ako priestranné, ale bolo to perfektne rozdelené do viacerých boxov pre dvoch alebo štyroch ľudí, všetko bolo drevené a steny bolo obležené príjemným čerešňovým drevom. "Bol by som rád, keby si sa pri každom piatom kroku nezastavovala, pretože takto nikam nedôjdeme," potiahol ma Lukas smerom k boxu, ktorý bol asi najďalej od dvier. "A ja si to tu ani nestihnem ani obzrieť, že?? Tak to určite. Ty si môžeš ísť sadnúť, ale JA si to tu poobzerám," vyplazila som naňho jazyk.
"Tak na ten jazyk si daj pozor, lebo ti s ním niečo urobím. A pozrieť si to môžeš aj z boxu, pretože z toho, ktorý som vybral je najlepší výhľad," tentoraz vyplazil jazyk on na mňa a ja som si rezignovane vzdychla.
"Tak dobre." Na tvári sa mu usadil spokojný úsmev a už sme kráčali k spomínanému boxu. Hneď, ako sme sa usadili k nám dobehol čašník. S milým úsmevom sa nám pozdravil a spýtal sa, čo si dáme. Hodila som očkom po Lukasovi a spýtala sa čašníka, čo by mi odporúčal.
"What about hot chocolate??"
"That sounds good," povedala som a čakala, pokiaľ si niečo objedná aj Lukas.

O pár minút nám čašník doniesol, čo sme si objednali a ja som pomaly usrkovala z mojej čokolády.
"Tak?? Čo bude hlavnou témou nášho rozhovoru??" spýtal sa Lukas po chvíľke ticha.
"Noo, vieš..." začala som sa ošívať. Ach, tá moja neschopnosť niečo povedať.
"Povedz, čo chceš. Ja sa neurazím. Sľubujem." Bože, tie jeho oči!!!"Dajme tomu, že by si mal kamarátku, ktorá by mala problém s nejakým chlapcom. A poprosila by ťa, aby si pár krát zahral niekoho, ako jej frajera alebo nejakú jej známosť. Čo by si robil??"
"Takto z hlavy ti to neviem povedať, ale keby si to bola ty..."
Vďaka bohu, že to povedal za mňa. 
"Čiže by si to pre mňa urobil??" spýtala som sa s nádejou v hlase.
"Keď mi povieš podrobnosti." Sprisahanecky sa ku mne naklonil a ja som mu všetko povedala. 

Sedeli sme tam ešte asi hodinu, pričom som mala asi 25 zmeškaných hovorov od všetkých chalanov, ale hlavne od Harryho a na druhom mieste bol Liam. Som zvedavá, čo mi povedia, keď prídem domov. Ešte sme si s Lukasom prešli náš plán a postavili sa na odchod. Cesta domov nám trvala ´trochu´ dlhšie, pretože Lukas mi ukazoval pamiatky, ktoré nie sú veľmi známe a o každej čo to povedal. Čiže naša cesta, ktorá by normálne aj v zápche trvala asi 15 minút, trvala viac ako hodinu. Keď sme zastavili pre mojim dočasným domovom, rýchlo som zosadla, dala si dole prilbu a postavila sa k Lukasovi.
"Tak čo?? Začneme??" spýtala som sa so škodoradosťou v hlase.
"Poďme na to," povedal Lukas s nebadateľným úsmevom a ja som mu ovinula ruky okolo krku.

Haha :P Myslím, že nová časť nebude tak skoro ;))