NEVER TO GIVE UP 17

Keď sme dojedli, tak sme sa vybrali späť do hotela a k Maxovej izbe, kde mal pre mňa darček.
"Nemal by som náhodou poznať tých dvoch?? Nie sú náhodou z Londýna??" Na toto som čakala celý večer. Rad otázok, na ktoré nemám chuť odpovedať.
"Vidíš ich na každom druhom plagáte v meste. To je všetko, čo ti poviem."


Max sa už nič nepýtal a ja som mohla byť len rada. Samozrejme to, že som sa mohla tešiť z toho, že Max sa nič nepýta vydržalo len do chvíle, keď sme vstúpili do haly. Rovno oproti dverám -stavím sa, že si tam sadli naschvál, aby dobre videli všetko a každého- sedeli Liam a Harry. Ešte sme sa poriadne ani neocitli v hale a už mali na ksichtoch tie priblblé úsmevy a vstávali. Skúsila som sa na nich pozrieť pohľadom alá skúsite sa postaviť, tak vás oboch zabijem a nikto si to ani nevšimne. A myslím, že sa mi to podarilo. Keď si všimli môj výraz v tvári, tak si rýchlo sadli a prestali sa usmievať.
"Hej, Laura," buchol do mňa Max, "nie sú to náhodou tí dvaja gentlemani, ktorí nás otravovali pri večeri?"
"Áno, sú. Uhádol si. Tak rýchlo poďme preč, prosííím."
"Prečo sa tak ponáhľaš?? Ja by som sa s nimi rád porozprával. Héééj!!!"
Jasné... Pricapiť mu ruku na ústa v polovici zvolania, bolo naozaj múdre. Ešte to aj pľaslo akoby som mu dávala facku. Ty krava!!  Rýchlo som si zobrala kľúče a zdrhla najďalej, ako sa dalo.

Max
Čo jej zasa je??
"Pekný večer prajem. Mohli by sme sa s vami porozprávať??" pricupkal ku mne ten kučeravý. Tváril sa až podozrivo milo, takže som ho nechal hovoriť.
"A o čom by si rád??"
"Čo tak o Laure??""Čo chceš o nej vedieť?? A vlastne načo vám to bude?? A ešte jedna dôležitejšia otázka... Kto vlastne ste?? Motáte sa tu okolo nej už celý večer, pokiaľ nie dlhšie a ja ani neviem, čo za perverzákov mi obťažuje dcéru."
"Myslím, že by bolo vhodné, keby sme si sadli a v pokoji sa porozprávali," chytil sa slova ten skoro holohlavý.
"Neviem, či sa mi to bude páčiť, ale skúsiť to môžem."
Sadli sme si do odľahlého kúta, kde nás nikto nemohol rušiť a tí dvaja sa začali hrnúť do vysvetľovania, ale ja som ich hneď na začiatku prerušil.
"Keď už tak veľmi chcete hovoriť, tak by som bol rád, keby ste začali tým, kto ste, čo ste a čo tu robíte a prečo to robíte s mojou dcérou."
"Tak toto by si mohol vysvetliť ty, Liam."
A ten Liam sa pustil do vysvetľovania.

Asi hodinu vysvetľovali kto sú, čo tu robia a prečo to robia s Laurou. Asi päť minút bolo ticho a ja som pomaly prechádzal očami z jedného na druhého a vyžíval sa v tom, ako ich znervózňujem. 
"Mohol by som vedieť ako dlho tu ešte budete??" spýtal sa Harry.
"Ešte také tri týždne. Možno aj mesiac. Prečo??"
"Nebude to Laure chýbať v škole??"
"Bude. Ale nechcel som ju nechávať teraz samú, pretože ešte nepozná dobre Londýn a myslím, že je dosť pravdepodobné, že by sa tam čoskoro stratila."
"A keby mala pri sebe niekoho, kto Londýn pozná a postaral by sa o ňu??"
"Na čo narážaš??" nechápal som.
"Nooo... My sa musíme s Liamom a Louisom vrátiť späť a Laura by mohla ísť s nami..." A začal vysvetľovať svoj zložitý plán.

Laura
Kde toľko trčí?? Nechcel mi dať náhodou pred dvoma hodinami nejaký darček?? 
Rýchlo som sa prezliekla, lebo z tých topánok ma už boleli nohy a sedela som na posteli a hrýzla si spodnú peru, z ktorej čochvíľa začne tiecť prúdom krv. Postavila som sa, že pôjdem za Maxom do izby, aby som zistila čo sa deje, ale vyrušilo ma zaklopanie. Rozbehla som sa k dverám a dúfala, že to bude Max a že mi vysvetlí, čo to malo znamenať, že ma nechá čakať DVE HODINY a on si pokojne niekde sedí. Ani som poriadne neotvorila dvere a už sa na mňa valil prúd slov.
"Prepáč, Laura. Trochu som sa zakecal v hale s tými tvojimi kamarátmi. Ale mám pre teba darček na zmierenie."
"Čo nepovieš?! A stavím sa, že je to ten istý, ktorý si mi chcel dať predtým."
"Nie. Ten darček predtým nie je tak celkom odo mňa, ale ja ti ho mám len odovzdať. A letenka späť do Londýna na zajtra je stopercentne odo mňa, pretože ju ešte nemám, ale vyzdvihneš si ju zajtra na letisku."
"Čoo??"
"Chceš mi povedať, že ťa baví byť celý deň sama, zavretá tu alebo prechádzať sa celý deň v tom teple??"
"Nie, ale... Ako?? Prečo??"
"To ti vysvetlím neskôr. Teraz si radšej pozri darček od mojich zamestnávateľov."
Podal mi škatuľu, ktorá vyzerala ako keby bola od topánok, ale bola nižšia trochu širšia, bola z dreva a bola zdobená vyrezávanými ornamentami. 
"Čo to je??"
"Pozri sa sama," povedal Max a žmurkol na mňa. A ja som nemala ani len tušenia, čo to bude.

Everything will be alright... Really... :3

Dlhšia :D

NEVER TO GIVE UP 16

Harry vytiahol zo zadného vrecka môj mobil a s pochybným výrazom na tvári mi ho podal. Aby som ho trošku viac zmiatla a mohla pokojne utiecť, tak som mu vlepila pusu a zdrhala. Tento pocit by som nazvala samoľúbosť.  Ako si často hovorím: I´m fucking perfect!!!


Výraz na Maxovej tvári ma totálne dostal. Vyvalené oči a sánka až niekde na zemi. 
"Čo je také neuveriteľné?? A zavri prosím tie ústa, lebo ti do nich niečo vletí."
"To KTO bol??"
"Keby som povedala kamarát??"
"Tak myslím, že by som ti neveril."
"Ber to tak, že je to zložité a možno ti to niekedy vysvetlím. Dohodnuté??"
"Mám na výber??"
"Nie. Tak ideme??"
"Jasné."

Reštaurácia znovu útulná, príjemné osvetlenie a hlavne málo ľudí. 
"Ako si sa dnes mala?? A čo si robila??"
"Tak vieš... Vlastne som sa vcelku nudila a bola som sa prejsť na pláži. A čo ty??"
"To čo stále. Práca, práca a zase práca."
"Neuveriteľne zaujímavý program."
Zastavil sa pri nás čašník. 
"Prepáčte, slečna, ale hľadajú vás tu dvaja páni. Stoja tamto pri dverách."
Myslím, že otočiť sa v tejto chvíli bolo to najhoršie, čo som vo svojom biednom a krátkom živote urobila. Hneď som tušila, ktorí páni ma tu asi tak môžu hľadať, keďže ma tu nikto nepoznal. Ale môjmu rozumu to nedalo a dal povel krku otočiť sa. Harry a Liam. Obidvaja vysmiati, akoby objavili Ameriku alebo nejaký tretí mesiac pri našej planéte. Tak určite. 
"Ja to vybavím," povedala som čašníkovi a už som vstávala, keď ma za zápästie chytila Maxova ruka. 
"Nebozkávala si náhodou v hale toho brčkavého??"
"Hej. A teraz ma pusť. Musím ich poslať preč, pretože sa nenajeme."
Postavila som sa a zamierila k dverám. Úsmevy im z tvárí zmizli, len čo uvidela môj pohľad. Keby sa dalo, tak sú už dávno mŕtvi.
"Čo tu chcete??"
Harry:"Prečo si ma pobozkala v hale?? A kto to je??"
Liam:"Ty si ho pobozkala?? A prečo máš oblečené to, čo som ti nechal??"
"Po prvé vám nič nepoviem. Po druhé okamžite vypadnete. A po tretie.. Lebo som išla na večeru."
"Harry?? Vieš čo teraz, však??"
"Fakt to ideme urobiť??" 
"Áno!!!"
Tento ich rozhovor som nechápala. Keď som sa ich išla spýtať, čo to má znamenať, už mierili smerom k nášmu stolu a Maxovi, ktorý na nich len pozeral s výrazom ´že čoo??´ Harry si sadol k nemu a Liam oproti. Rýchlo som sa spamätala a dobehla späť k nim. Na tých opätkoch to bolo naozaj srandovné. 
"A nemohli by sme ti ju ukradnúť??" spýtal sa Maxa Harry.
Nie, nie, nie!!! Max prosím NIE!!! Keď sa Max na mňa pozrel a videl tú tichú prosbu v mojich očiach, tak sa  pozrel na Liama, potom na Harryho a vyslovil otázku, na ktorú som aj ja chcela odpoveď. 
"A načo ju potrebujete?? Ja som ešte nedojedol a ani Laura nie. A ešte mám pre ňu darček, ktorý by som jej rád dal ešte dnes."
"A čo si ty vlastne zač, kamarát?? Her boyfriend or what??"
Na moje veľké prekvapenie sa Max začal neuveriteľne smiať.
"Boyfriend?? Veď sa na nás pozrite. Nič vám nedochádza??"
Liam, ktorý sedel oproti, si nás mohol ľahšie obzrieť a zapálilo mu dosť rýchlo.
"Vy ste Max?? Laurin otec??" spýtal sa a sánku mal až na stole.
"Neuveriteľné čo?? Tak mohli by ste nám dať také dve hodinky a potom si môžete požičať Lauru??"
"Jasné. Hneď sa praceme. Rád som vás spoznal," vykoktal Liam a už ťahal Harryho preč.

Keď sme dojedli, tak sme sa vybrali späť do hotela a k Maxovej izbe, kde mal pre mňa darček.
"Nemal by som náhodou poznať tých dvoch?? Nie sú náhodou z Londýna??" Na toto som čakala celý večer. Rad otázok, na ktoré nemám chuť odpovedať.
"Vidíš ich na každom druhom plagáte v meste. To je všetko, čo ti poviem."

A komu sa nepáčilo predchádzajúce venovanie, tak tu je obrázok pre neho...

║

║

║

║

║

║

║

▼

NEVER TO GIVE UP 15

Zaviedol ma k posteli, na ktorej boli šaty, spodná bielizeň a pri posteli stáli topánky, ktorých opätok mal výšku aspoň 10 centimetrov.

"Obleč sa. Ideme na prechádzku. Počkám ťa v hale." K tomu všetkému dodal iba toto a odišiel.

Najprv som za ním chcela hodiť aspoň jednu z tých topánok, ale potom som sa zastavila a ostala zarazene pozerať na posteľ. Nič, čo tam bolo nebolo moje. Tak to by ma zaujímalo, ako sa to tu dostalo a čie to je. Začala som chodiť po izbe a hľadať svoj mobil, aby som mohla zavolať Harrymu a spýtať sa ho, na čom sa dohodli s Liamom. Ako som správne predpokladala, mobil nebol nikde, čiže ho má Liam so sebou, aby som nemohla nikomu zavolať. Tak toto mu nedarujem. Nech si neželá stretnúť ma práve teraz, lebo mu spôsobím vážnu ujmu na zdraví. Sadla som si na posteľ a snažila sa vymyslieť nenáročný, ale účinný plán, ktorý ma odtiaľ dostane. Nie som si istá ako dlho som tak sedela, ale aspoň som niečo vymyslela. Zavolala som na recepciu a spýtala sa, či by ma nemohli prepojiť do Maxovej izby. Recepčná ochotne súhlasila a ja som o pár minúť volala s Maxom.
"Ahoj. Stalo sa niečo??"
"Musí sa niečo stať, keď ti volám??"
Nie, ale... Vlastne to nechaj tak. Čo by si rada??"
"Či si už večeral."
"To čo je za otázku?? Nie. Prečo??"
"Tak sa môžme ísť navečerať spolu. Čo ty na to?? Neboli sme spolu na obede, tak si môžme dať spoločnú večeru."
"Ako myslíš. Kde sa stretneme?? A kedy??"
"V hale o desať minút??"
"Perfektné. Ale nie že budeš meškať jasné??"
"Rozkaz, pane." Vidieť niekoho, ako skáče po izbe, popritom sa smeje ako šialenec a ešte sa aj vyzlieka a oblieka, tak by som si niečo pomyslela. Ale keďže som to bola ja, tak ma to netrápilo.
O pätnásť minút som bola v hale a už ma tam čakal Max. Natruc som si obliekla tie šaty s topánkami, ktoré mi nechal Liam, pretože som vedela, že ma tam bude čakať a že ma uvidí s Maxom. Ach tá moja škodoradosť.
"Meškáš," bolo prvé, čo mi Max povedal.
"Aj ja ťa rada vidím."
"Dobre, dobre. Tvárim sa, že som si to nevšimol. Ale jedno som si všimol. Nové šaty?? Aj topánky??"
"Pekné??"
"Myslíš, že keby boli škaredé, tak sa o ne budem zaujímať??"
"Veľmi vtipné," povedala som a vyplazila naňho jazyk.
"Áno, sú pekné. Tak budeme tu stáť alebo ideme niekam??"
"Hneď môžeme ísť, len ešte niečo vybavím."
Začala som sa obzerať, ale Liama som v celej šírej hale nevidela. Tak som musela začať bližšie skúmať všetky tiene a iné osoby.
"Hľadáš niečo??"
"Niekoho. A buď prosím ticho, lebo sa nemôžem sústrediť."
Po pol minúte som nenašla to, čo som hľadala. Ale našla som niečo ´zaujímavejšie´. Harolda. Ten čumel ako teľa na nové vráta. Pomalým krokom som sa pobrala smerom k nemu s natiahnutou rukou.
"Vráť mi mobil. Hneď!!"

"Nemala so ísť von s Liamom a so mnou?? Kto je tento tu??"
"Ten mobil, Harry. Toto vám vysvetlím inokedy. Teraz musím ísť s ním."
Začal šmátrať po vreckách. "Dúfam, že si uvedomuješ, že sa to Liamovi nebude páčiť."
"Si píš, že nebude. Tak mi daj mobil a choď mu zvestovať túto radostnú novinu."
Harry vytiahol zo zadného vrecka môj mobil a s pochybným výrazom na tvári mi ho podal. Aby som ho trošku viac zmiatla a mohla pokojne utiecť, tak som mu vlepila pusu a zdrhala. Tento pocit by som nazvala samoľúbosť.  Ako si často hovorím: I´m fucking perfect!!!

S láskou super kamoško Ivan a ja venujeme túto časť všetkým kravám, kozám a ludrám, ktoré si zvyknú hovoriť kamarátky... PEACE!!! :P

NEVER TO GIVE UP 14

Na môj nechápavý pohľad odpovedal úsmevom a vetou: "...za to, že mi dal pádny dôvod na to, aby som prišiel."

Dal mi rýchly bozk a akurát sme vošli do malej útulnej reštaurácie, kde stoly boli oddelené stenami, takže sme mali súkromie.

Usadili sme sa dozadu, kde sme neboli pred zrakom všetkých návštevníkov a objednali si konečne niečo jesť. Liam sa cez stôl natiahol za mojou rokou a keď ju chytil, usmial sa. 

"Chýbala si mi," povedal a usmieval sa na mňa tými svojimi božskými perami.

"Aj ty mne."

Dobre sme sa najedli a vybrali sme sa vychodiť to na pláži. V tomto čase tu síce bolo ešte dosť ľudí, ale nám to nevadilo. Myslím, že nastal ten správny čas nadhodiť tému, nad ktorou som celý čas odkedy som tu rozmýšľala.

"Liam??"

"Yeah?"

"Mohli by sme sa porozprávať?"

"Uhm.. Jasné.. Prečo nie. A o čom by to malo byť??" Zase ten jeho úsmev.

"Noo.." začala som sa ošívať. Prečo, keď niečo začneš, nemáš chuť to potom dokončiť?? Tak mu to povedz, ty zbabelec. On to musí pochopiť!!!
"Neviem, čo cítiš ty, ale ja si myslím, že toto fungovať nebude... Neber to zle.. Ide o to, že ja si vôbec nie som istá tým, čo cítim. A vôbec.. Nie som schopná povedať ti, že ťa milujem... A myslím, že ti to asi ani nikdy nepoviem. Vyzerá to tak, že jediné, čo ti môžem navrhnúť je kamarátstvo... Nooo, síce je tu ešte jedna možnosť, ale myslím, že s tou by bol ochotný súhlasiť akurát tak Harry."
"A to...??"
"Friends with benefits..." Asi na tri minúty sa medzi nami rozhostilo úplne ticho.
"Tak dobre."
"Čožeee?? Ty si s tým súhlasil?? Tomu neverím." Zostala som v úplnom šoku. Dokonalý Liam Payne súhlasil s tým, že budeme spolu spávať, ale nebudeme spolu chodiť.
"Jasné, že som súhlasil. Nehnevaj sa Laura, ale si úžasná baba a toto by som si nenechal ujsť. To, že spolu nebudeme chodiť neznamená, že sa s tebou nebudem stretávať. Alebo, že nebudeme spolu robiť to, čo sa nám tak veľmi páči."
"Fíííha. Tak toto je perfektné. Tak tým pádom sa môžeme vrátiť späť na hotel."
"Máš jasné, zlato." Plesol ma po zadku a už sme leteli naspäť do hotela.

2-krát v posteli, raz v sprche a nemôžem vynechať ani to, že najprv rovno za dverami. Myslím, že takýmto tempom ešte aj schudnem.
S Liamom sme boli úplne v pohode. Veď čo iné nám zostávalo. Z nudy, ale hlavne preto, aby bola sranda sme sa rozhodli zavolať Harrymu. Volal mu Liam z môjho mobilu. Už dopredu sme sa smiali na tom, aký výraz bude mať na tvári, keď sa mu ozve Liam. Dali sme si hovor na reproduktor, položili mobil na posteľ a vytočili. Netrvalo to dlho a Harry dvihol.
"Hi, sweetie. Azda sa už nehneváš?? Či niečo potrebuješ?? Well, if you know what i mean..."
"Harold??"
"Liam??"
"Áno, ja. To čo malo toto znamenať??"
"Nič nič. Neber to vážne prosím. Čo potrebuješ??"
"Kde si?? A je s tebou aj Louis??"
"Som na pláži a nie, nie je so mnou Louis. Tak dozviem sa čo chceš??"
"Hneď to bude. Len trochu počkaj. Najprv musím niečo urobiť."
Ležali sme oproti sebe na posteli. Ešte ani nedokončil vetu, že niečo urobí a už sa dvíhal. Najprv som to nechápala, ale keď ma dvihol a prehodil si ma cez plece, tak mi to došlo. Musí ma odpratať, lebo vymyslel nejaký super tajný plán, ktorý povie len Harrymu. Hodil ma do kúpeľne a rýchlo zamkol, aby som nestihla ujsť. Tak som si sadla za dvere a snažila sa načúvať, čo mu hovorí. Samozrejme, Pán Opatrný vypol reproduktor a rozprával tak potichu, že som nič nepočula.
Asi po piatich minútach som začula šťuknutie v zámke a dvere sa otvorili. Chcela som mu vykričať, že čo si to o sebe myslí, ale zastavil ma jeho potmehúdsky úsmev. Zaviedol ma k posteli, na ktorej boli šaty, spodná bielizeň a pri posteli stáli topánky, ktorých opätok mal výšku aspoň 10 centimetrov.
"Obleč sa. Ideme na prechádzku. Počkám ťa v hale." K tomu všetkému dodal iba toto a odišiel.

Ako sa hovorí... Prevrat!!! :P

NEVER TO GIVE UP 13

"Kto ťa pustil dnu?? A čo tu robíš??"

"Tak to bude trošku na dlhšie. Mohli by sme sa ísť niekam najesť a ja ti to poviem pri tom??"

"Jasné. Dám si rýchlu sprchu a môžeme vyraziť."

"A mohol by som sa osprchovať s tebou??" 

"Prečo nie?!"

Keď sme sa konečne dostali zo sprchy bolo pol piatej. "Tak obed to asi nebude, zlato,"  pošepkal mi Liam do ucha a ja som sa zachvela, keď som pocítila jeho dych na mojej nahej pokožke.

"Mne je to úplne jedno!!" zakričala som z izby kde som sa obliekala. "Som hladná a budú to raňajky, pretože som dnes ešte vôbec nič nejedla!!"

Obliekli sme sa a ruka v ruke sme sa vybrali hľadať nejakú útulnú reštauráciu, kde by nás nikto nerušil.

"Tak už mi povieš ako si sa dostal ku mne do izby a vlastne čo robíš v Jacksonville?? Nie že by mi to vadilo, ale je divné, že sa tu zjavíš práve v noci, keď mi do izby vtrhne ten egoista a Louis."

"Myslíš Harryho??"

"No nie... V noci ku mne prišiel svätý Peter a Pavol," zatiahla som ironicky.

"Dobre, dobre. Nebuď hneď ironická."

"Ja nebudem ironická a ty budeš rozprávať. Jasné?"

"Rozkaz šéfka." Zasalutoval a začal rozprávať. O tom, ako sa Niall preriekol, že dostal e-mail od Louisa o tom, že sú v Jacksonville a že sa ma snažia nájsť. O tom, ako volal Harrymu, nech sa neopováži hľadať ma a bohviečo so mnou stvárať. A nakoniec o tom, ako nasadol do prvého lietadla a letel sem. 

"Zavolal som Louisovi, pretože som vedel, že on mi povie kde si, v ktorom hoteli a že tam budem môcť prísť. Samozrejme on mi to povedal a tak som prišiel. Dobehol som k tvojej izbe a začal búchať na dvere. Otvoril mi Harry, ktorý vyzeral, že spal. Ďakoval som všetkým svätým, že prišiel otvoriť dvere on a nie Louis, lebo keby som videl kde spal a keby spal pri tebe, asi by som mu rozbil hubu. Nikdy som nemal v povahe byť násilnícky, ale keby spal pri tebe neovládol by som sa. Louis spal v kresle, tak som ho zobudil a poslal som ich niekde preč. Ty si sa vôbec nezobudila. Spala si ako zabitá."

"Bodaj by nie. Veď tí dvaja ku mne vtrhli o tretej ráno s tým, že ich naháňa húf šialených báb a že sa musia u mňa skryť. Jediný, koho som počula pišťať a znel ako dievča, tak to bol Louis. Nejak som to neriešila, pretože som bola veľmi unavená, tak som im povedala, že môžu zostať hodinu a potom vypadnú. A ráno som sa zobudila a bol si tam ty. Prečo si aspoň nezavolal, že prídeš?? A kedy si vlastne prišiel??"

"Akosi som sa k tomu nedostal. A prišiel som asi o štvrť na sedem."

"Tak za toto Harry dostane ďalšiu facku," zašomrala som si popod nos.

"Čože?? Ty si mu strelila facku??"

"No a?? Čo som mala robiť, keď si ma prehodil na pláži ďaleko od všetkých ľudí, ktorí by ma mohli počuť kričať? Keď som ho presvedčila, aby ma pustil na zem, tak ma na ňu fakt pustil. Surovo som z neho spadla a jemu to dokonca prišlo vtipné. Tak som sa postavila a zistila, že Louis sa niekde vytratil. Najprv som sa snažila správať sa milo, čo ho malo zmiasť. A aj sa mi to podarilo, pretože keď som mu dala tú facku, zostal stáť ako keby uvidel ducha. A ja som mohla pokojne odísť. No síce nie pokojne... Ani odísť, ale aspoň som si trochu zabehala. Potom som sa trochu prechádzala a nakoniec som sa vrátila späť do hotela. Prečítala som si tvoj e-mail, usmiala sa a vtedy mi zaklopala na dvere hotelová služba, že vraj niečo pre mňa majú. Neviem prečo, ale akosi mi došlo, že s tým niečo bude mať Harry a s ním aj Lou. Tak som ju poslala preč. A potom to ich búchanie na dvere. Takže už vieš všetko." Nevieš všetko, ale od toho bozku na pláži s Harrym, ťa pre istotu uchránim.  

"S Harrym si to ešte vybavím. A som rád, že som tu. Aj som rozmýšľal, že tu prídem, ale nebol som si istý, či sa mi podarí dostať sa z Londýna na dlhšie. A keď si to s Harrym vybavím tak mu poďakujem..." 

Na môj nechápavý pohľad odpovedal úsmevom a vetou: "...za to, že mi dal pádny dôvod na to, aby som prišiel."

Dal mi rýchly bozk a akurát sme vošli do malej útulnej reštaurácie, kde stoly boli oddelené stenami, takže sme mali súkromie.

...!!!

NEVER TO GIVE UP 12

Chcela som sa postaviť, ale prišla som na to, že sa mi to tak skoro nepodarí. Cezo mňa totiž bola prehodená ruka a noha niekoho. A ten niekto tvrdo spal a spalo sa mu neuveriteľne dobre. 

Rozmýšľala som, čo sa stalo v noci. A potom mi došlo kto asi na mne spokojne odpočíva... 

Hystericky pišťať som ešte neskúšala, ale myslím, že na prvý krát to bolo perfektné.

"Styleeeees!!!!! Okamžite vypadni, lebo ti pridrbem takú, že stena ti dá druhú a nespamätáš sa za týždeň!!! Tak rozumel si?? Ak sa nedvihneš do troch sekúnd prídeš o uši a o niečo, čo by sa ti ešte zišlo."

"Čožeee??" 

Help mee!!! Prosíím!!! Tento hlas určite nebol Harryho. Ani Louis to nebol. Kerý pako sa dostal ku mne do postele??

"Kto si? Čo si? Ja som Laura."

"Mmmmmmm... I wanna sleep..."

Ten hlas som odkiaľsi poznala, ale nedokázala som ho takýto rozospatý zaradiť. 

"Kto si? Čo si? Ja som Laura." Nikdy nepochopím svoju (ne)logiku, prečo vždy, keď mi zavolá niekto neznámi a ja ho nechápem poviem túto vetu. A teraz znova. Neskôr sa zamýšľam nad tým, prečo som nepovedala aj rodné číslo, adresu a podobné veci. 

"Tak dozviem sa už konečne kto leží u mňa v posteli??"

"Prosím, Laura... Som unavený. Ešte aspoň hodinku."

"Žiadna hodinka. Máš 10 sekúnd na to, aby si vyliezol spod tej periny, inak..."

"Počkaj chvíľku prosím..."

Perina vedľa mňa sa pohla. Začalo sa to všetko pretáčať, skrúcať. A vynorila sa hlava.

"..Bré ránko." 

"Čo TY tu robíš??"

"Surprise?!"

"Tak tomu ver, že to bolo prekvapenie. Ako si sa dostal dnu?? Čo tu vlastne robíš??"

Priložil mi ukazovák na pery. "Psssst, sweetie. Hovoriť môžeme aj neskôr."

"Ale..." To bol celý môj protest. Nahol sa bližšie ku mne a jeho pery umlčali tie moje bozkom. Najprv bol jemný a nežný, potom vášnivejší. Pomaly sa presúval ku krku a vyťahoval mi tričko, v ktorom som spala, pretože tu bolo dosť teplo. Vyzliekol ho a odhodil preč. Ja som mu na oplátku vyzliekla to jeho a snažila sa dať dole aj jeho nohavice. S tým bol trošku problém. Pomohol mi a aj jeho nohavice leteli mimo náš dohľad.

. 

.

.

....... (Si to domyslite!!!)    

.

.

.

Zobudila som sa na to, že mi niekto jemne prechádza po ramene a letmo ma bozkáva na tvár. Ešte so zatvorenými očami som sa usmiala. 

"Myslel som si, že spíš."

"Takto som sa stále chcela prebudiť," povedala som už s otvorenými očami.

"Aj ja." Jemný bozk na nos a jeden vášnivý na dobré ráno.

"Mohla by som to trošku prekaziť??" Neverili by ste, ako ťažko sa rozmýšľa, keď vás niekto bozkáva.

"Hmmm.. Tak skús."

"Kto ťa pustil dnu?? A čo tu robíš??"

"Tak to bude trošku na dlhšie. Mohli by sme sa ísť niekam najesť a ja ti to poviem pri tom??"

"Jasné. Dám si rýchlu sprchu a môžeme vyraziť."

"A mohol by som sa osprchovať s tebou??" 

"Prečo nie?!"

Myslím, že je trochu kratšia... Ale...

Kto bude tajomný muž v Laurinej posteli?? Tak to je otázka aj pre mňa... ;))

NEVER TO GIVE UP 11

Oni dvaja spolu  sú ako časovaná bomba. Nikdy nevieš kedy vybuchne. Nieže zostaneš teraz zavretá celé dni medzi štyrmi stenami. Len buď trošičku opatrná. 
    Love you so much - Liam ♥
Po prečítaní tohto mailu ma chytil nekontrolovateľný záchvat smiechu. Ach Liam, keby si ty len vedel. Až mi tiekli slzy z toho ako som sa smiala. Vyrušilo ma však zaklopanie na dvere. 


Kto by mi mohol o tretej ráno klopať na dvere??? Ľudia tu asi nie sú normálny.
"Kto je tam??" "Hotelová služba" ozvalo sa spoza dverí.
"Ale ja som si nič neobjednala!!" Neviem, či je rozprávanie sa s dverami znakom únavy, ale pokiaľ je, tak by som si hneď mala ísť ľahnúť.
"Dvaja mladí páni vám niečo objednali."
"Tak potom to nechcem."
"Ako si želáte." 
Tak toto bolo až priveľmi jednoduché.  Dvaja páni boli určite Harry a Louis. Ale čo už len tí mohli pre mňa mať bolo záhadou. Ani si neviem predstaviť, čo na mňa vymysleli. 
Ľahla som si spať a po minúte som zaspala. 

Asi o hodinu som počula buchot, jačanie nejakého dievčatka a naliehavé klopanie na moje dvere, ktoré ma zobudilo.
"What's up??"
"Prosííím, Laura!! Pusti nás dnu. Prosííííím!!!"
Keď som začula ten hlas, tak som sa zahrabala naspäť do periny a karhala sa za to, že som sa vôbec ozvala.
"Laura tak otvor... Chceš aby nás tu udupali??"
"Kto už by len teba chcel udupať??"
"Asi tucet dievčat, ktoré nás s Louisom zbadali dole v hale. Tak rýchlo prosím otvor, lebo neznesiem ten jeho vreskot."
"To dievčenské pišťanie bol Louis??"  Posadila som sa na posteli so sánkou až niekde na zemi. 
"Yeah. To BOL Louis.  A ešte stále tu behá ako splašené kurča bez krídel a piští. Tak pusť nás dnu. Prosíííííím."
"Maximálne hodina. Pochopil si to??"
"Jasné, jasné. Len rýchlo odomkni tie dvere."
Postavila som sa z postele, prešla tých pár krokov k dverám, odomkla ich a otvorila. Harry sa na mňa vyrútil a ja som ho odstrčila smerom do izby... "A kde je to kurča??" 
Ani som to poriadne nedopovedala a spoza rohu sa vyrútil Louis.  Mával rukami ako ten malý chlapec vo filme Sám doma. Ale myslím, že ten malý nepišťal ako 5-ročné dievčatko, ktorému práve zobrali najobľúbenejšiu bábiku. Za to Louis hej. Keď bežal okolo, tak som ho stiahla za ruku do izby, zabuchla dvere a nenormálne sa rozosmiala. On prestal vrieskať ako dievčatko a pozeral na mňa nechápavým pohľadom.
"Prečo sa smeješ?? A prečo sme tu??"
"Sme tu kvôli tým stíhačkám. Čo nepamätáš ako nás pred 3 minútami začali naháňať?? Ten tvoj krik ti vymazal pamäť alebo čo??" Namiesto mňa odpovedal Harry.
"A prečo práve tu?? A ako si vedel, že Laura býva práve tu??"
"Mám túto prekrásnu tvár, všetci ma poznajú  a som strašne milý. Tak čo myslíš... Ako som zistil kde býva??"
"Ty si podplatil to malé, chutnučné a nevinné dievčatko na recepcii??"
"Nie!! Jasné, že nie. K niečomu takému by som sa nikdy neznížil. Len som sa milo usmial a ona bola celá namäkko. Keby som sa jej spýtal ako sa volá asi by mi to nevedela povedať." 
Čakala som, kedy sa ten nadutý egoista odlepí od zeme a vzlietne. Tak sa nadúval, že keby som ho pichla ihlou, tak bude lietať po izbe ako balón.
"Už si skončil??" spýtala som sa.
"Hej... Myslím, že hej."
"Tak zdvihni tú svoju riť a vypadni odtiaľto!!!" 
"Ale sweetie... Ty dobre vieš, že teraz z tejto izby odísť nemôžeme, pretože vonku behá húf báb, ktoré nás udupú... Prinajlepšom!" 
"Maximálne hodinu. Rozumel si??"
"Rozkaz šéfka!" Zasalutoval, otočil sa na päte a sadol si do kresla. Ja som si ľahla naspäť do postele a snažila sa nevnímať jeho prítomnosť. Louis mi vôbec nevadil. Ale Harry??!!  Ten ma dokázal tak vytočiť, že som si to ani nedokázala predstaviť.

Nadránom som sa zobudila na to, že do izby svieti slnko a uvedomila som si, že som v noci nezatiahla záves. Chcela som sa postaviť, ale prišla som na to, že sa mi to tak skoro nepodarí. Cezo mňa totiž bola prehodená ruka a noha niekoho. A ten niekto tvrdo spal a spalo sa mu neuveriteľne dobre. 
Rozmýšľala som, čo sa stalo v noci. A potom mi došlo kto asi na mne spokojne odpočíva... 

Muhaha... Sorry, že dlho nebola časť, ale akosi som sa k tomu nedostala...

Btw ---> Harry to nebude... ;)