NEVER TO GIVE UP 21

Asi päť minút sme čakali vonku, keď prišlo auto a vystúpil z neho chalan, ktorý mal asi 19 rokov a celkovo vyzeral úplne na zožratie. 
"Kde si sa toľko túlala??" vyskočil rovno na Kris.



"Bola som u Laury. Nová spolužiačka, vieš??"
"Oouu... Prepáč. Ja som Lukas," povedal a natiahol ku mne ruku.
"Laura. Teší ma." Keď sme si podali ruky, tak sa na mňa usmial a mal v lícach také isté jamky ako Kris. A aj v slabom svetle som videla jeho tmavé oči. Vlasy ako Kris - curly. A vyzeralo to na ňom rozkošne. Nie ako na Harrym. Až na fakt, že Lukas si ich pravdepodobne žehlil, pretože mal super mega jemné vlny, ktoré mu padali na čelo. Mala som chuť natiahnuť ruku a prehrabnúť mu ich, ale rýchlo som sa ovládla , pretože by to vyzeralo úplne divne.
"Prepáč, že som ju zdržala, ale potrebovala som sa niečo dozvedieť o škole a tak. A trochu sme sa pozabudli."
"To je v poriadku. Poď už, Kris," povedal a keď Kristen nastupovala do auta, tak sa ešte rýchlo na mňa usmial a žmurkol. Pár minút po tom, ako odišli som tam stála, keď ma zrazu oblapili zozadu dlhé ruky a snažili sa mi dostať pod tričko.
"Kto to bol??" zašepkal mi Harry do ucha. Otočila som sa v jeho objatí a perami mu prešla po uchu.
"Brat Kris. Lukas," zašepkala som pre zmenu do ucha jemu. Začal ma tam pred dverami na ulici obchytkávať a ja som sa snažila dostať od neho preč.
"Hey, Laura. Dáme rýchlovku??" spýtal sa, keď som sa vybrala k dverám. Ani som sa nezastavila, len som dvihla ruku a ukázala mu prostredník. Nechápala som, prečo sa začal smiať a ani som to nechcela riešiť.
"Veď ty ešte za mnou dobehneš," zakričal, keď som zatvárala dvere.

Harry ešte stále pobehoval niekde vonku, keď som sa rozhodla ísť spať. Liam ležal roztiahnutý na celom gauči, Zayn a Niall boli niekde vo vesmíre asi preto, že neboli nikde a Louis si zase spieval, ale tentoraz v kuchyni.
"Kam ideš, zlatíčko??" spýtal sa ma Liam, keď som prechádzala okolo neho.
"Spať," povedala som a vtedy som prechádzala okolo gauča. Liam ma chytili za zápästie a potiahol, čiže som spadla naňho. 
"A dáš mi pusu na dobrú noc?? Pretože bez nej, by som nezaspal," šepkal Liam a robil na mňa tie jeho psie očičká. A tomu sa veru nedá odolať.
"Len jednu, dobre??" povedala som a rýchlo som ho pobozkala. Lenže keď ležať na Liamovi je vskutku zážitok. Rukami ma hladkal po chrbte a začal ma bozkávať vášnivejšie. Spustil nohu z gauča a vytiahol sa nado mňa, čiže som nemala ako ujsť. Rukami som sa ho snažila odtisnúť, ale moc sa mi to nedarilo. Vtom však buchli dvere, bolo počuť odhodenie topánok a do obývačky vpochodoval kto iný, ako sám Harry Styles.
"Ale, ale, ale... Čo sa to tu deje??" spýtal sa, keď nás uvidel. Liam hneď prestal a dvihol sa zo mňa. Postavil sa pred gauč a dvihol ma z neho.
"Iba pusa na dobrú noc," povedal Harrymu a tľapol ma po zadku.
"A mohol by som dostať takú pusu aj ja??" spýtal sa Harry.
"Nemohol."
"Mohol," povedali sme s Liamom naraz.
"Vidíš, Laura. Liam mi to dovolí. A keď to nedovolíš ty, tak si ju ukradnem," povedal Harry a so samoľúbym úsmevom sa ku mne pomaly približoval.
"Tak to určite," povedala som a rozbehla sa hore schodmi a vletela som do prvej izby, ktorej dvere sa objavili. Zhodou okolností bola Zaynova. A na moje prekvapenie tam Zayn bol a spal. Môj príchod ho vôbec nezobudil, tak som rýchlo zamkla a sadla si do kresla, ktoré mal pri posteli. Na to sa už zobudil, pretože to kreslo príšerne zavŕzgalo.
"Laura??" spýtal sa rozospatým hlasom.
"Áno, áno. Len spi ďalej. Ja sa o chvíľu vypracem, len sa mi nechce bozkávať s Haroldom, tak sa potrebujem niekde skryť."
"Tak odomkni a poď sme ku mne," nadvihol perinu ako pozvanie. Môjmu nechápavému pohľadu sa len zasmial a začal vysvetľovať.
"Keď ťa bude Harry hľadať, tak pôjde všade. A keďže vie, že si na poschodí, tak príde aj sem. A keď bude zamknuté, tak bude vedieť, že si tu. Ale keď odomkneš a strčíš sa sem ku mne, tak otvorí a ja sa akože zobudím a presvedčím ho o tom , že tu nie si ani si tu nebola. Tak čo?? Berieš??"
"Skúsiť to môžem," povedala som, odomkla a rýchlo sa šupla k Zaynovi tak, aby bol on bližšie k dverám. Úplne ma zakryl perinou a ďalej sa tváril, že spí. Po pár minútach, tak ako predpokladal Zayn, vtrhol dnu Harry.
"Nebola tu Laura??" zakričal hneď od dvier.
"Prosím?? tváril sa nechápavo a rozospato Zayn.
"Či tu nebola Laura, spinkáčik môj zlatý."
"Myslím, že nie," povedal Zayn a hlava mu spadla späť na vankúš.
"Si si istý??" nedôverčivo sa ešte raz opýtal.
"Nie. A už vypadni. Chcem spať."
Harrymu akoby zablikala nad hlavou žiarovka a znovu sa pýtal Zayna: "Mohol by som si k tebe ľahnúť?? Chcem porozmýšľam, kde by tak mohla byť."
Zayn stuhol. Nechcel ma prezradiť, ale keby odmietol Harryho, tak by ma prezradil. Šťuchol do mňa rukou nech sa posuniem. A ja som sa posúvala a posúvala, až som pod nohami necítila posteľ. 
"V pohode môžeš," povedal Zayn a keď si Harry ľahal, ja som drbla na zem.

Milé ako sa hovorí.. Harry si ju všimne a znásilní ju :3 

A inak dúfam, že ste mali veľa vody včera baby ;)  

NEVER TO GIVE UP 20

"Bude tam aj Harry??"
"Keď všetci tak všetci, nie?? Čiže, áno bude tam aj Harry."
"Tým pádom trvám na tom, aby so mnou išla Kris. Potrebujeme sa učiť."
Zayn sa pozrel na Kristen. Tá na nás vyvaľovala oči a nechápala o čom sa bavíme.
"Tak dobre," kapituloval Zayn a ja som potiahla Kris, aby nastúpila do auta. 


Asi tak v polovici cesty sa Kristen prebrala zo šoku a z toho, že sa vezie domov k One Direction. Ja som sedela pri Zaynovi vpredu a hádali sme sa o tom, prečo som nemohla ísť do mesta, keď ma Kris buchla kolenom do chrbta a päsťou do ramena, keď som nereagovala.
"Čo si vlastne zač??" spýtala sa ma s náznakom paniky v hlase.
"Liamova ex, ktorá sa s ním dohodla, že budú friends with benefits. A teraz býva u nás, pretože Harry s Liamom presvedčili jej otca, že bude lepšie, keď pôjde do školy.Potrebuješ ešte niečo vedieť??"vyrapotal Zayn.
Kris sedela s otvorenými ústami a neverila tomu, čo počula. Ja som sa otočila a rozmýšľala nad tým, či jej pre istotu nestreliť jednu, aby verila, že sa jej to nesníva.
"Kris je to pravda. A zavri tie ústa, pretože to vyzerá smiešne."
"To sa mi snáď sníva... Idem v aute so Zaynom Malikom a nejakou novou spolužiačkou, ktorá je zhodou okolností ex Liama Payna a ideme k NÍM domov. Laura poprosila by som facku alebo uštipnutie."
"Nebude to bolieť?? A radšej si vyber čo chceš, lebo ja by som vybrala zle," povedala som a povzbudivo sa usmiala.
"Tak radšej nič. A nezobúdzajte ma, lebo sa mi to začína páčiť," povedala, keď Zayn zastavil pred ich domom, Kris sa zastavila a zasnene naňho pozerala. Na ten dom, samozrejme.
"Tu som chcela vždy byť."
"Poď už dnu konečne. Nemienim tu stráviť svoju mladosť," povedala som a ťahala som ju k dverám a dnu do domu.
"Sme domááá," kričal Zayn hneď od dverí. 
"Čaute," ozval sa Niall. Ako sa dalo predpokladať, tak z kuchyne.
"No konečne," dvojhlasne sa ozvali Liam a Harry, ktorí sedeli na gauči.
A z poschodia bolo počuť Louisa asi v sprche ako si spieval Rock me. Asi si pomýli slová, pretože spieval fuck me, ale tak čo už narobíme. Kristen sa len ticho obzerala a zase mala sánku až na podlahe.
"Bože, už sa toľko nečuduj a choď do obývačky. Mám ti niečo doniesť??"
"Mohla by byť voda."
"Hneď ju tu máš," povedala som, " Niall dúfam, že máme aspoň vodu, pretože máme návštevu," kričala som teraz opačným smerom do kuchyne.
"Akú návštevu??" vykukol Niall s plnými ústami.
Potiahla som ho do obývačky a tam upriamili svoju pozornosť na nás aj Liam a Harry. Harrymu samozrejme zažiarili oči, keď zbadal Kris.
"Toto je moja spolužiačka Kristen, ale všetci jej hovoria Kris."
"Ahoj Kris," zvolali všetci zborovo. Nikdy nepochopím, ako sa im to tak darí.
"A necháte ju na pokoji, nikto sa neopováži zlomiť jej srdce ani nič podobné. Všetci rozumeli??"
Zborové ´áno´.
"A čo Lou?? Ten tu nie je. Ten môže??"
"Ani ten. A ty ho s tým oboznámiš. Jasné??"
"Jasné ako facka."
Skočila som Kris a mne po vodu a Harry s Liamom ju zatiaľ stiahli medzi seba a začali ju zasypávať otázkami.
"Kris?? Pôjdeme do izby??"
"Nieeee," skuvíňal Harry.
"Vrátiš ju nám ešte??" spýtal sa Liam.
"Nebojte sa. Ešte sa vrátim," odpovedala Kris, postavila sa a s úsmevom kráčala ku mne.

V izbe sa ma Kristen pýtala všetko, na čo nemala odpoveď a ja som jej odpovedala. Nechcela mi veľmi veriť, ale sem tam k nám nakukol s úsmevom Louis a spýtal sa či niečo nepotrebujeme, tak som ho donútila povedať, že všetko, čo Kris vravím je pravda.
"Tak toto je perfektné. To by som chcela zažiť aj ja," so smiechom vravela Kris, keď jej zazvonil mobil. Brat.
"Sorry, ale už musím ísť. Príde po mňa brat. Už sa bál, pretože nevedel kde som."
"Mať takého brata, tak som stále v oblakoch. Títo ma tu budú terorizovať ktovie ako dlho."
"Ale nebudú," povzbudivo sa na mňa usmiala.
"Uvidíme," povedala som, "a poďme už k dverám, aby brat dlho nečakal."


Asi päť minút sme čakali vonku, keď prišlo auto a vystúpil z neho chalan, ktorý mal asi 19 rokov a celkovo vyzeral úplne na zožratie. 
"Kde si sa toľko túlala??" vyskočil rovno na Kris.

Lukas... Komu sa meno nepáči, nech sa sťažuje u jeho sestry, pretože ho vyberala jej reálna verzia -->osobne ;) A týmto ju aj pozdravujem ;-*

Dúfam, že sa časť páčila a čoskoro je tu ďalšia :)

NEVER TO GIVE UP 19

O hodinu sme sa vrátili aj s Louisom a s mojimi knihami a oblečením. Chalani mi pridelili izbu a ja som bola rada, že si môžem konečne ľahnúť do postele a zavrieť oči. Ráno musím vstať do školy. To bola moja posledná myšlienka.


Prvý deň v škole. Prečo mám ten pocit, že na mňa všetci zízajú?? Rýchlo nájsť svoju triedu, nech už to skončí.
A je fakt mrzuté hľadať tú triedu po zvonení. Do pípového píp, prečo práve ja?? 
"Dobré ráno." Vbehla som do triedy bez zaklopania, všetky oči na mne a až potom som sa zastavila. Bože, prečo mám práve JA také spomalené myslenie?? 
"Hups.. Pardon. Hľadám svoju triedu." Učiteľka na mňa zazerala ako na niekoho, kto sa jej vôbec nepáči a má pomalé myslenie. Fakt trefné.
"Laura Kraigová??"
"Áno."
"Tak to ste tu správne. Sadnite si, prosím. A my budeme pokračovať."
Poobzerala som sa po triede. Jediné voľné miesto bolo vzadu a to, že bolo jediné voľné neznamenalo, že budem sedieť sama. Sedelo tam dievča. Vyzerala byť milá. Aspoň mi tak pripadala.
"Môžem si prisadnúť??"
"Jasné," pípla a usmiala sa na mňa. Možno si tu fakt nájdem nejakú kamarátku. Malé dievča, tipovala by som asi  meter šesťdesiat päť až sedemdesiat. Vlasy pod plecia, nijak zvláštne, ale páčilo sa mi aké sú kučeravé a ich farba. Niečo ako lieskový oriešok. Proste paráda.
"Som Kristen, ale všetci ma volajú Kris," zašepkala a znova sa na mňa milo usmiala. Teraz som si všimla, že sa jej pri úsmeve robia jemné jamky v lícach. To bolo rozkošné. 
"Laura." Musela som sa na ňu usmiať. Pôsobila na mňa tak optimisticky, že som mala pocit, že doraz budem vidieť jednorožce a dúhy a okolo mňa bude zelená lúka... Rýchlo som tú predstavu zahnala a vrátila sa späť do reálneho sveta. Bola matika. Túto hodinu som mohla ignorovať, pretože matiku mám v malíčku.

Ďalšiu hodinu sme mali s Kris zase spolu. Dohodli sme sa, že po škole si skočíme niekam sadnúť a pokecať. Ona mi povie niečo o sebe a o škole a ja poviem len niečo o sebe, pretože toto je moja prvá škola.

Neviem, kto vymyslel sedieť sedem hodín v tej mučiarni. Po zvonení som s pocitom voľnosti vybehla von a čakala Kristen. Ľudia si obzerali mňa a ja som si obzerala ich. Stála som čelom ku škole a pomaly sa otáčala. Periférnym videním som zahliadla skupinu dievčat, ktorá sa tlačila okolo nejakého auta. Otočila som sa tam a pri aute som zbadala aj nejakého chalana. Ale nevenovala som tomu pozornosť, pretože práve došla Kristen.
"Nevieš kto to je??" spýtala som sa jej.
"Jasné, že hej. Ty ho nepoznáš?? Aj z takej diaľky viem kto to je."
"Keď si taká múdra tak povedz kto," doberala som si ju.
"Zayn Malik predsa. Chceš mi povedať, že ho nepoznáš??"
Zastavila som sa uprostred cesty a Kris sa musela vrátiť a potiahnuť ma na chodník, aby ma neprešlo auto. Šofér zatrúbil a všetci sa otočili na nás. Aj Zayn. Začal sa predierať pomedzi dav dievčat, aby sa dostal k nám.
Kristen začala panikáriť, akoby videla nejakú hviezdu. Čo vlastne Zayn bol, ale nejak som si to neuvedomovala.
"Aké mám vlasy?? A nie som rozmazaná??" pýtala sa ma a pritom rozhadzovala rukami a došlo mi, že tým, ako nimi rozhadzuje sa upravuje. Fíha. Asi sa jej Zayn fakt páči... S tým bude treba niečo urobiť.
"Lauraa!!" kričal na mňa Zayn a ja som len nenápadne ustupovala, pretože som sa nechcela vrátiť k nim domov.
"Lauraa!!" panikárila Kris a keď ma dobehla, chytila ma za zápästie a nechcela ma pustiť. Zayn nás teda dobehol. Srdečná vďaka, Kris.
 "Mám ťa zobrať domov," povedal Zayn, keď sa mu podarilo nadýchnuť sa.
Kris na mňa vyvalila oči a drgla do mňa. Tak toto jej ešte budem musieť vysvetliť, ale najprv...
"Kris ide so mnou!!! Čo tam budem sama robiť??"
"To myslíš vážne?? Veď tam nebudeš sama. Budeme tam všetci," oponoval mi Zayn.
"Bude tam aj Harry??"
"Keď všetci tak všetci, nie?? Čiže, áno bude tam aj Harry."
"Tým pádom trvám na tom, aby so mnou išla Kris. Potrebujeme sa učiť."
Zayn sa pozrel na Kristen. Tá na nás vyvaľovala oči a nechápala o čom sa bavíme.
"Tak dobre," kapituloval Zayn a ja som potiahla Kris, aby nastúpila do auta. 

Massive thanks to my sweetie... :-* U know why ;) ♥ you Kris ;)

NEVER TO GIVE UP 18

Podal mi škatuľu, ktorá vyzerala ako keby bola od topánok, ale bola nižšia trochu širšia, bola z dreva a bola zdobená vyrezávanými ornamentami. 
"Čo to je??"
"Pozri sa sama," povedal Max a žmurkol na mňa. A ja som nemala ani len tušenia, čo to bude.

Pomaly som otvárala tú topánkovú škatuľu a čo som našla keď som ju otvorila?? Šesť ďalších škatuliek. A každá inej farby. Proste šťastie. Stavím sa, že keby som ich otvárala ďalej, tak v každej jednej bude stále ďalšia menšia a zase menšia. 
"Čo v tom je??"
"Veď to otvor a uvidíš." Bože, prečo mi jednoducho nepovie čo tam je??
Opatrne som vytiahla jednu z menších krabičiek a otvorila ju.
"Čaj??"
"A pozrela si si poriadne tú krabičku??" Vôbec som nechápala, prečo sa Max tak tupo usmieva. Veď som dostala len čaj v v drevených škatuľkách. Tak čo na nich môže byť také nezvyčajné?? To, že sú každá inej farby?? Tak to sú aj obyčajné čaje... To, že sú v drevených krabičkách?? Tak určite.
"Heeej!! Už som na to prišla. Tento je na chrípku. Čiže každý jeden sa používa na niečo iné. Som génius!!!"
"Nevšímavý génius. So blue=flu. And others??"
"Tak modrá je chrípka, červená láska, biela spánok, zelená je zdravie, tmavohnedá je pokoj a čierna..."
"Čo čierna??" 
Tak toto som mu určite povedať nemienila. Čierna krabička obtiahnutá čipkou... Čo to asi tak môže byť?! Nech si to domyslí, pretože ja mu to nepoviem.
"Tak dozviem sa už konečne na čo je ten čaj v tej čiernej krabičke??" dožadoval sa mojej odpovede Max.
"Prečítaj si to sám," povedala som a hodila som mu krabičku. Max ju poľahky chytil a keď si prečítal ten nápis spustil nekontrolovateľnú vlnu smiechu. 
"Tak sa už prestaň smiať!! Ja za to nemôžem. A prečo mám vlastne ísť späť do Londýna??  A sama??""Po prvé neideš tam sama. Po druhé, aby si nevymeškala hneď na začiatku toľko času v škole. A po tretie preto, lebo tu sa nudíš a nič nerobíš a stále sa ti môže niečo stať."
"S kým idem??"
"To nie je podstatné. Ideš naspäť do Londýna a táto debata končí. V lietadle sa dozvieš s kým cestuješ. Tak sa začni baliť, pretože letíš už zajtra. A ešte jedna vec. Nebudeš spať doma. A to, kde budeš spať sa dozvieš od toho, s kým cestuješ. Čiže pobaliť a spať. Ráno sa ešte uvidíme. Dobrú noc."
Postavil sa, odpochodoval k dverám, zabuchol ich za sebou a už ho nebolo. A ja som mohla len tušiť, že sa spriahol s tými exotmi a že budem bývať u nich. Rýchlo som sa pobalila a ľahla si spať. Snívalo sa mi, že som opila Harryho a keď sa potom olizoval s nejakou blondínkou, tak som ho nakopala tam, kde by to nechcel a nečakal ani v najhoršom sne. Zobudila som sa so spokojným úsmevom na tvári a bolo mi akosi jedno, že budem musieť stráviť asi aj mesiac v jeho spoločnosti.

V lietadle som najprv sedela sama a o chvíľu si ku mne prisadol Harry, vedľa neho Louis a potom Liam. 
"Ja vedľa neho sedieť nebudem!! Chcem sedieť vedľa Louisa. A ak sa hneď nevymeníte, tak vystúpim z lietadla."
"A čo keď spadneme?? Ako identifikujú naše telá, keď nebudeme sedieť na svojich miestach??" spýtal sa optimisticky naladený Harry. Ten jeho nafúkaný úsmev a to, ako múdro sa tváril ma hnevalo. Keby sa v tom momente nepostavil, tak by som vystúpila z lietadla. 

Asi štyri hodiny sa mi darilo predstierať spánok. Dve hodiny ma zabával Louis, ale potom zase zaspal on a ja som sa nudila. Keď som zase asi na pol hodiny zaspala, tak som sa zobudila na jemný dotyk. Sedel vedľa mňa Liam a milo sa usmieval.
"Bré ránko, Šípková Ruženka. Ako si sa vyspala??" spýtal sa Liam a dal mi jemný bozk na ústa.
"Spal si už niekedy v lietadle?? Tak potom musíš vedieť aké to je. Na nič spanie."
"Dobre. Tak toto bola zlá otázka. Teraz iná. Povedal ti Max, že budeš bývať u nás pokiaľ sa vráti??"
"Nie, ale domyslela som si to. Ešte niečo??"
"Nič. Maj sa." Postavil a Louis si sadol naspäť ku mne a bavil ma až do konca letu. 

Okolo polnoci sme došli domov. Ja som síce domov nedošla, ale zvyšok osady, s ktorou som išla áno.
"Mohla by som ísť domov po nejaké veci??"
"Skočím tam s tebou," ponúkol sa Harry s lišiackym úsmevom.
"Nie, ďakujem. Beriem si Louisa."

O hodinu sme sa vrátili aj s Louisom a s mojimi knihami a oblečením. Chalani mi pridelili izbu a ja som bola rada, že si môžem konečne ľahnúť do postele a zavrieť oči. Ráno musím vstať do školy. To bola moja posledná myšlienka.

Skončilo sa to nudne, ale tak čo už... Hope u like it ;)

NEVER TO GIVE UP 17

Keď sme dojedli, tak sme sa vybrali späť do hotela a k Maxovej izbe, kde mal pre mňa darček.
"Nemal by som náhodou poznať tých dvoch?? Nie sú náhodou z Londýna??" Na toto som čakala celý večer. Rad otázok, na ktoré nemám chuť odpovedať.
"Vidíš ich na každom druhom plagáte v meste. To je všetko, čo ti poviem."


Max sa už nič nepýtal a ja som mohla byť len rada. Samozrejme to, že som sa mohla tešiť z toho, že Max sa nič nepýta vydržalo len do chvíle, keď sme vstúpili do haly. Rovno oproti dverám -stavím sa, že si tam sadli naschvál, aby dobre videli všetko a každého- sedeli Liam a Harry. Ešte sme sa poriadne ani neocitli v hale a už mali na ksichtoch tie priblblé úsmevy a vstávali. Skúsila som sa na nich pozrieť pohľadom alá skúsite sa postaviť, tak vás oboch zabijem a nikto si to ani nevšimne. A myslím, že sa mi to podarilo. Keď si všimli môj výraz v tvári, tak si rýchlo sadli a prestali sa usmievať.
"Hej, Laura," buchol do mňa Max, "nie sú to náhodou tí dvaja gentlemani, ktorí nás otravovali pri večeri?"
"Áno, sú. Uhádol si. Tak rýchlo poďme preč, prosííím."
"Prečo sa tak ponáhľaš?? Ja by som sa s nimi rád porozprával. Héééj!!!"
Jasné... Pricapiť mu ruku na ústa v polovici zvolania, bolo naozaj múdre. Ešte to aj pľaslo akoby som mu dávala facku. Ty krava!!  Rýchlo som si zobrala kľúče a zdrhla najďalej, ako sa dalo.

Max
Čo jej zasa je??
"Pekný večer prajem. Mohli by sme sa s vami porozprávať??" pricupkal ku mne ten kučeravý. Tváril sa až podozrivo milo, takže som ho nechal hovoriť.
"A o čom by si rád??"
"Čo tak o Laure??""Čo chceš o nej vedieť?? A vlastne načo vám to bude?? A ešte jedna dôležitejšia otázka... Kto vlastne ste?? Motáte sa tu okolo nej už celý večer, pokiaľ nie dlhšie a ja ani neviem, čo za perverzákov mi obťažuje dcéru."
"Myslím, že by bolo vhodné, keby sme si sadli a v pokoji sa porozprávali," chytil sa slova ten skoro holohlavý.
"Neviem, či sa mi to bude páčiť, ale skúsiť to môžem."
Sadli sme si do odľahlého kúta, kde nás nikto nemohol rušiť a tí dvaja sa začali hrnúť do vysvetľovania, ale ja som ich hneď na začiatku prerušil.
"Keď už tak veľmi chcete hovoriť, tak by som bol rád, keby ste začali tým, kto ste, čo ste a čo tu robíte a prečo to robíte s mojou dcérou."
"Tak toto by si mohol vysvetliť ty, Liam."
A ten Liam sa pustil do vysvetľovania.

Asi hodinu vysvetľovali kto sú, čo tu robia a prečo to robia s Laurou. Asi päť minút bolo ticho a ja som pomaly prechádzal očami z jedného na druhého a vyžíval sa v tom, ako ich znervózňujem. 
"Mohol by som vedieť ako dlho tu ešte budete??" spýtal sa Harry.
"Ešte také tri týždne. Možno aj mesiac. Prečo??"
"Nebude to Laure chýbať v škole??"
"Bude. Ale nechcel som ju nechávať teraz samú, pretože ešte nepozná dobre Londýn a myslím, že je dosť pravdepodobné, že by sa tam čoskoro stratila."
"A keby mala pri sebe niekoho, kto Londýn pozná a postaral by sa o ňu??"
"Na čo narážaš??" nechápal som.
"Nooo... My sa musíme s Liamom a Louisom vrátiť späť a Laura by mohla ísť s nami..." A začal vysvetľovať svoj zložitý plán.

Laura
Kde toľko trčí?? Nechcel mi dať náhodou pred dvoma hodinami nejaký darček?? 
Rýchlo som sa prezliekla, lebo z tých topánok ma už boleli nohy a sedela som na posteli a hrýzla si spodnú peru, z ktorej čochvíľa začne tiecť prúdom krv. Postavila som sa, že pôjdem za Maxom do izby, aby som zistila čo sa deje, ale vyrušilo ma zaklopanie. Rozbehla som sa k dverám a dúfala, že to bude Max a že mi vysvetlí, čo to malo znamenať, že ma nechá čakať DVE HODINY a on si pokojne niekde sedí. Ani som poriadne neotvorila dvere a už sa na mňa valil prúd slov.
"Prepáč, Laura. Trochu som sa zakecal v hale s tými tvojimi kamarátmi. Ale mám pre teba darček na zmierenie."
"Čo nepovieš?! A stavím sa, že je to ten istý, ktorý si mi chcel dať predtým."
"Nie. Ten darček predtým nie je tak celkom odo mňa, ale ja ti ho mám len odovzdať. A letenka späť do Londýna na zajtra je stopercentne odo mňa, pretože ju ešte nemám, ale vyzdvihneš si ju zajtra na letisku."
"Čoo??"
"Chceš mi povedať, že ťa baví byť celý deň sama, zavretá tu alebo prechádzať sa celý deň v tom teple??"
"Nie, ale... Ako?? Prečo??"
"To ti vysvetlím neskôr. Teraz si radšej pozri darček od mojich zamestnávateľov."
Podal mi škatuľu, ktorá vyzerala ako keby bola od topánok, ale bola nižšia trochu širšia, bola z dreva a bola zdobená vyrezávanými ornamentami. 
"Čo to je??"
"Pozri sa sama," povedal Max a žmurkol na mňa. A ja som nemala ani len tušenia, čo to bude.

Everything will be alright... Really... :3

Dlhšia :D

NEVER TO GIVE UP 16

Harry vytiahol zo zadného vrecka môj mobil a s pochybným výrazom na tvári mi ho podal. Aby som ho trošku viac zmiatla a mohla pokojne utiecť, tak som mu vlepila pusu a zdrhala. Tento pocit by som nazvala samoľúbosť.  Ako si často hovorím: I´m fucking perfect!!!


Výraz na Maxovej tvári ma totálne dostal. Vyvalené oči a sánka až niekde na zemi. 
"Čo je také neuveriteľné?? A zavri prosím tie ústa, lebo ti do nich niečo vletí."
"To KTO bol??"
"Keby som povedala kamarát??"
"Tak myslím, že by som ti neveril."
"Ber to tak, že je to zložité a možno ti to niekedy vysvetlím. Dohodnuté??"
"Mám na výber??"
"Nie. Tak ideme??"
"Jasné."

Reštaurácia znovu útulná, príjemné osvetlenie a hlavne málo ľudí. 
"Ako si sa dnes mala?? A čo si robila??"
"Tak vieš... Vlastne som sa vcelku nudila a bola som sa prejsť na pláži. A čo ty??"
"To čo stále. Práca, práca a zase práca."
"Neuveriteľne zaujímavý program."
Zastavil sa pri nás čašník. 
"Prepáčte, slečna, ale hľadajú vás tu dvaja páni. Stoja tamto pri dverách."
Myslím, že otočiť sa v tejto chvíli bolo to najhoršie, čo som vo svojom biednom a krátkom živote urobila. Hneď som tušila, ktorí páni ma tu asi tak môžu hľadať, keďže ma tu nikto nepoznal. Ale môjmu rozumu to nedalo a dal povel krku otočiť sa. Harry a Liam. Obidvaja vysmiati, akoby objavili Ameriku alebo nejaký tretí mesiac pri našej planéte. Tak určite. 
"Ja to vybavím," povedala som čašníkovi a už som vstávala, keď ma za zápästie chytila Maxova ruka. 
"Nebozkávala si náhodou v hale toho brčkavého??"
"Hej. A teraz ma pusť. Musím ich poslať preč, pretože sa nenajeme."
Postavila som sa a zamierila k dverám. Úsmevy im z tvárí zmizli, len čo uvidela môj pohľad. Keby sa dalo, tak sú už dávno mŕtvi.
"Čo tu chcete??"
Harry:"Prečo si ma pobozkala v hale?? A kto to je??"
Liam:"Ty si ho pobozkala?? A prečo máš oblečené to, čo som ti nechal??"
"Po prvé vám nič nepoviem. Po druhé okamžite vypadnete. A po tretie.. Lebo som išla na večeru."
"Harry?? Vieš čo teraz, však??"
"Fakt to ideme urobiť??" 
"Áno!!!"
Tento ich rozhovor som nechápala. Keď som sa ich išla spýtať, čo to má znamenať, už mierili smerom k nášmu stolu a Maxovi, ktorý na nich len pozeral s výrazom ´že čoo??´ Harry si sadol k nemu a Liam oproti. Rýchlo som sa spamätala a dobehla späť k nim. Na tých opätkoch to bolo naozaj srandovné. 
"A nemohli by sme ti ju ukradnúť??" spýtal sa Maxa Harry.
Nie, nie, nie!!! Max prosím NIE!!! Keď sa Max na mňa pozrel a videl tú tichú prosbu v mojich očiach, tak sa  pozrel na Liama, potom na Harryho a vyslovil otázku, na ktorú som aj ja chcela odpoveď. 
"A načo ju potrebujete?? Ja som ešte nedojedol a ani Laura nie. A ešte mám pre ňu darček, ktorý by som jej rád dal ešte dnes."
"A čo si ty vlastne zač, kamarát?? Her boyfriend or what??"
Na moje veľké prekvapenie sa Max začal neuveriteľne smiať.
"Boyfriend?? Veď sa na nás pozrite. Nič vám nedochádza??"
Liam, ktorý sedel oproti, si nás mohol ľahšie obzrieť a zapálilo mu dosť rýchlo.
"Vy ste Max?? Laurin otec??" spýtal sa a sánku mal až na stole.
"Neuveriteľné čo?? Tak mohli by ste nám dať také dve hodinky a potom si môžete požičať Lauru??"
"Jasné. Hneď sa praceme. Rád som vás spoznal," vykoktal Liam a už ťahal Harryho preč.

Keď sme dojedli, tak sme sa vybrali späť do hotela a k Maxovej izbe, kde mal pre mňa darček.
"Nemal by som náhodou poznať tých dvoch?? Nie sú náhodou z Londýna??" Na toto som čakala celý večer. Rad otázok, na ktoré nemám chuť odpovedať.
"Vidíš ich na každom druhom plagáte v meste. To je všetko, čo ti poviem."

A komu sa nepáčilo predchádzajúce venovanie, tak tu je obrázok pre neho...

║

║

║

║

║

║

║

▼

NEVER TO GIVE UP 15

Zaviedol ma k posteli, na ktorej boli šaty, spodná bielizeň a pri posteli stáli topánky, ktorých opätok mal výšku aspoň 10 centimetrov.

"Obleč sa. Ideme na prechádzku. Počkám ťa v hale." K tomu všetkému dodal iba toto a odišiel.

Najprv som za ním chcela hodiť aspoň jednu z tých topánok, ale potom som sa zastavila a ostala zarazene pozerať na posteľ. Nič, čo tam bolo nebolo moje. Tak to by ma zaujímalo, ako sa to tu dostalo a čie to je. Začala som chodiť po izbe a hľadať svoj mobil, aby som mohla zavolať Harrymu a spýtať sa ho, na čom sa dohodli s Liamom. Ako som správne predpokladala, mobil nebol nikde, čiže ho má Liam so sebou, aby som nemohla nikomu zavolať. Tak toto mu nedarujem. Nech si neželá stretnúť ma práve teraz, lebo mu spôsobím vážnu ujmu na zdraví. Sadla som si na posteľ a snažila sa vymyslieť nenáročný, ale účinný plán, ktorý ma odtiaľ dostane. Nie som si istá ako dlho som tak sedela, ale aspoň som niečo vymyslela. Zavolala som na recepciu a spýtala sa, či by ma nemohli prepojiť do Maxovej izby. Recepčná ochotne súhlasila a ja som o pár minúť volala s Maxom.
"Ahoj. Stalo sa niečo??"
"Musí sa niečo stať, keď ti volám??"
Nie, ale... Vlastne to nechaj tak. Čo by si rada??"
"Či si už večeral."
"To čo je za otázku?? Nie. Prečo??"
"Tak sa môžme ísť navečerať spolu. Čo ty na to?? Neboli sme spolu na obede, tak si môžme dať spoločnú večeru."
"Ako myslíš. Kde sa stretneme?? A kedy??"
"V hale o desať minút??"
"Perfektné. Ale nie že budeš meškať jasné??"
"Rozkaz, pane." Vidieť niekoho, ako skáče po izbe, popritom sa smeje ako šialenec a ešte sa aj vyzlieka a oblieka, tak by som si niečo pomyslela. Ale keďže som to bola ja, tak ma to netrápilo.
O pätnásť minút som bola v hale a už ma tam čakal Max. Natruc som si obliekla tie šaty s topánkami, ktoré mi nechal Liam, pretože som vedela, že ma tam bude čakať a že ma uvidí s Maxom. Ach tá moja škodoradosť.
"Meškáš," bolo prvé, čo mi Max povedal.
"Aj ja ťa rada vidím."
"Dobre, dobre. Tvárim sa, že som si to nevšimol. Ale jedno som si všimol. Nové šaty?? Aj topánky??"
"Pekné??"
"Myslíš, že keby boli škaredé, tak sa o ne budem zaujímať??"
"Veľmi vtipné," povedala som a vyplazila naňho jazyk.
"Áno, sú pekné. Tak budeme tu stáť alebo ideme niekam??"
"Hneď môžeme ísť, len ešte niečo vybavím."
Začala som sa obzerať, ale Liama som v celej šírej hale nevidela. Tak som musela začať bližšie skúmať všetky tiene a iné osoby.
"Hľadáš niečo??"
"Niekoho. A buď prosím ticho, lebo sa nemôžem sústrediť."
Po pol minúte som nenašla to, čo som hľadala. Ale našla som niečo ´zaujímavejšie´. Harolda. Ten čumel ako teľa na nové vráta. Pomalým krokom som sa pobrala smerom k nemu s natiahnutou rukou.
"Vráť mi mobil. Hneď!!"

"Nemala so ísť von s Liamom a so mnou?? Kto je tento tu??"
"Ten mobil, Harry. Toto vám vysvetlím inokedy. Teraz musím ísť s ním."
Začal šmátrať po vreckách. "Dúfam, že si uvedomuješ, že sa to Liamovi nebude páčiť."
"Si píš, že nebude. Tak mi daj mobil a choď mu zvestovať túto radostnú novinu."
Harry vytiahol zo zadného vrecka môj mobil a s pochybným výrazom na tvári mi ho podal. Aby som ho trošku viac zmiatla a mohla pokojne utiecť, tak som mu vlepila pusu a zdrhala. Tento pocit by som nazvala samoľúbosť.  Ako si často hovorím: I´m fucking perfect!!!

S láskou super kamoško Ivan a ja venujeme túto časť všetkým kravám, kozám a ludrám, ktoré si zvyknú hovoriť kamarátky... PEACE!!! :P