NEVER TO GIVE UP 29

"Čo si vravela??"
"Že tu zostaneš len vtedy, keď vymyslíš, čo budeme robiť," ziapala som naňho, ako keby bol hluchý. 
"Pchee," hodil rukou, "to je už dávno vymyslené. Lukas poď so mnou prosím po poháre a fľaše. Hneď sme tu zlatíčka." Kris sa na mňa pozrela a v očiach som jej videla milión otáznikov.
"To keby som ja vedela," odpovedala som na jej nevyslovenú otázku.


Vrátili sa asi o 5 minút. Lukas niesol štyri poháre a v každom jednom bol ešte menší pohár. Poldecák. Nechápala som načo ho tu nesie, veď neideme piť. Ale odpoveď som uvidela v jeho druhej ruke a aj v Liamovej. Ten niesol v jednej ruke čaj a v druhej fľašu. Vodka. No fasa. Keď už chcú niečo piť, prečo to nemôže byť ten obyčajný čaj?? Prečo vodka?? Nemohli doniesť niečo jemnejšie?? Hneď, ako sa sformulovala táto otázka v mojej hlave, vyslovila som ju nahlas. 
"To chceš, aby sme my dvaja s Lukasom popri vás popíjali baileys napríklad?? Si sa skonila Laura alebo čo?? Máme vodku, všetci s tým súhlasia ako vidím, tak sa nepýtaj a pi. Lukas poháriky a ideme," zavelil Liam a Lukas ho okamžite poslúchol.
"Lukas!!" zvrieskla Kris a ja som až podskočila. "Si sa úplne pomiatol alebo čo?? Neideme domov čírou náhodou autom?? Alebo ma chceš odvliecť domov na chrbte celkom opitú?? Lebo ako vidím Liam nemieni spomaliť."
"Neideme domov," povedal jednoducho Lukas a zase nalieval.
"A to už ako??" zvolala Kris hlasom, ktorý nezniesol odpor.
"Čo si myslíš??" odpovedal Lukas hlasom, ktorý Kris ešte viac dvihol náladu.
"Nenaťahuj ma, ty spratek. Odpovedz normálne!!" Fííha. Panovačný tón som u nej ešte nepočula, ale sedelo jej to. By ma zaujímalo, či to tak majú aj doma.
"Ja, že som spratek?? Pi!! A až POTOM ti poviem, že ako." Lukas prišiel k nej, strčil jej do ruky poldecák a stál nad ňou dovtedy, pokiaľ to nevypila.
"Zostávate tu," nevydržal to Liam so širokým úsmevom.
"To jak myslíš??" zapojila som sa do debaty svojou úprimne nechápavou otázkou, ktorá vyvolala výbuch smiechu. U všetkých troch. Pozrela som na nich vražedným pohľadom, ktorý vyvolal ďalší, ešte väčší výbuch smiechu. Postavila som sa na odchod, ale pri dverách ma zastavila Liamova ruka. 
"Nikam neideš. Proste tu zostávajú spať. Chápeš už??" usmieval sa na mňa jemne Liam a druhou rukou ma hladkal po chrbte. "A daj si panáka, zlato. Urobí ti dobre."
"Nehovor mi, čo mi urobí dobre. Rozumieme si Payne?? A chcem vedieť, akú činnosť si vymyslel, lebo inak okamžite odchádzaš, ani nestihneš žmurknúť," povedala som s vážnou tvárou.
"Fľaša."
"Ja viem, že máš fľašu. Ale ja chcem vedieť tú činnosť, ktorú si vymyslel," povedala som trpiteľsky a môj výrok zase spustil vlnu smiechu. 
"Začne ma tu niekto brať vážne??" spýtala som smutne a sadla si na zem do tureckého sedu presne tam, kde som pred dvoma sekundami stála. Tvár som si zaborila do dlaní a začala sa tváriť úplne smutne a myslela som aj na to, že sa rozplačem.
"Ale Laura." Liam sa ku mne sklonil a jemne ma hladil po ramene. "Neber to tak. My ťa berieme vážne, ale tebe to tak pomaly myslí.." Zdvihla som k nemu tvár s vražedným výrazom. "A to je tak roztomilé," snažil sa zachrániť situáciu. "Len vieš.. Všetci to hneď pochopíme a ty si taká rozkošná, keď sa hneváš. Myslel som fľašu ako hru. Pravda a skutok. Alebo niečo podobné. Chápeš??"
"Hej, hej. Už mi to nejak došlo. Mohol by si ma pustiť, naliať mi čajíček a aj niečo do toho poldecáka?? Možno mi to zapáli a nebudete sa na mne musieť smiať. S čím chceš vlastne hrať tú fľašu??" spýtala som sa, lebo som si všimla, že nemáme prázdnu fľašu. 
"Trošku odpijeme a krútime s touto nie??" ukázal na vodku a hneď aj každému nalieval.

Po hodine rozprávania sa a pitia, sme mali vypité asi tri štvrtiny z fľaše a mohli sme začať hrať. Pravidlá boli jasné. 
1. Keď na nikoho nepadne, tak točí najstarší a potom zostupne. 
2. Otázky na určitú osobu sa musia vždy striedať. Pravda - skutok - pravda - skutok - .....
3. Točí vždy ten, kto odpovedal na otázku.
4. Otázku dáva ten, na koho ukáže dno fľaše. Keď nevie otázku, môže ju niekomu predať, ale pod podmienkou, že vypije.
Ešte som si musela odskočiť na wécko, pretože z toho čaju sa mi strašne chcelo cikať. Za hodinu som bola asi tri krát. Všetci sa smiali stále, keď som sa postavila, ale toto prišlo vtipné aj mne.
"Tak hráme??" spýtala som sa, keď som otvorila dvere, do ktorých som samozrejme najprv musela vraziť, aby som si uvedomila, že tam sú. Všetci sa dosmiali a svorne prikývli.
Prvý točil Lukas, lebo bol najstarší. Sedeli sme do kríža. Kris pod oknom, napravo od nej sa o skriňu opieral Lukas, pri dverách sedel Liam a ja som sedela pohodlne opretá o kopu vankúšov pri posteli. Kris do mňa stihla ešte kopnúť, aby som jej nejaký vankúš podala. Hodila som po nej dva a Liam na mňa pozrel zamračeným pohľadom.
"Čo je??" spýtala som sa.
"Vankúšová vojna je na programe až neskôr," povedal s úplne vážnou tvárou.
"Chápem," pritakala som taktiež už úplne vážne.
"Môžem??" zamiešal sa medzi nás Lukas.
"Hej, hej. Toč," povedala som a fľaša sa už točila.
Dno Kris a vrch samozrejme Liam. Výraz jej tváre hovoril za všetko. Nič mu nedaruje. Ja som sa začala usmievať, pretože som vedela, že Kris dokáže vymyslieť všeličo. "Pravda alebo skutok??" spýtala sa ho. Usmievala sa ako nejaký psychopat.Liamov obozretný pohľad, následne odpoveď:"Pravda" a Krisin sklamaný pohľad."Sakra," zamrmlala si popod nos, ale hneď nahodila úsmev a asi pol minúty rozmýšľala nad otázkou.
"Musí to byť otázka, na ktorú sa odpovedá áno alebo nie??" spýtala sa ma predtým ako položila svoju otázku.
"Presne tak. To bude piate pravidlo." Ďalšia pol minúta ticha a Liam začínal byť nervózny. Na Krisinej tvári sa objavil úsmev, akoby práve objavila Ameriku.
"Dal by si práve v tejto chvíli Luare poriadneho francuzáka??" Liam sa pozrel na mňa s úsmevom od ucha k uchu a ja som sa pozrela na Kris s vystrašeným pohľadom a na čele som mala na 100% nápis: Are u f***ing kidding me?? Ona sa len usmiala a čakala na Liamovu odpoveď.
"Hej," povedal jednoducho Liam a stále sa usmieval tak nechutne milo. Zatočil fľašou. Lukas sa pýtal mňa.
"Pravda alebo skutok??" spýtal sa so zdvihnutým obočím, čo neznačilo nič príjemné. Nechcela som nijakú otázku na telo, preto som povedala:"Skutok."
Lukas pomaly otočil hlavu smerom ku Kris, tá prikývla, nalial jej a na tvári sa jej objavil úsmev."3 minúty v skrini. Ty a Liam. A, samozrejme, aj ten francuzák, o ktotom bola predchádzajúce otázka."
"Nie, nie a nie. Toto určite nespravím. Nemôžeš vymyslieť niečo normálnejšie??" spýtala som sa s nádejou v hlase.
"Nie, nemôžem. A buď to urobíš alebo odchádzaš z tejto izby a do zajtra sa tu neukážeš. A potom ťa budeme ešte aj ignorovať, lebo si nám pokazila zábavu," vysypala zo seba jedným dychom. Naliala som si plný pohár toho perfektného čaju, vypila ho a postavila sa. 
"Tak ideme??" prehodila som smerom k Liamovi.
"A vy dvaja stopujte, a nie že budete podvádzať," povedala som s namrzeným pohľadom Lukasovi a Kris. Tí sa len usmiali a popohnali nás smerom ku skriniam. 

Tak čo, jednorožce?? ;) Ako vidíte pokračovanie Vy?? :D 

U mňa je to celé zlé .. Napísala by som niečo štipľavé, ale akosi na to nemám žalúdok.

Nenašiel by sa niekto?? :D :D Ľúbim Vás :-**

NEVER TO GIVE UP 28

"Laura!! Laura, vstávaj," kričal na mňa Liam. Bola som vo svojej posteli a nechápala som, prečo na mňa zase kričí. So všetkým je koniec.
"Kde je Harry??" spýtala som sa Liama. 



"V nemocnici predsa. Kde by si ho chcela mať?? A čo sa ti vlastne stalo?? Kričala si akoby ťa na nože brali. Zlý sen??" opýtal sa, podľa mňa blbo, Liam.
"Čo si myslíš ty??" spýtala som sa už úplne prebratá.
"Zlý sen," odpovedal tentoraz už bez toho otáznika na konci.
"Bingo. Skús si podať športku. Možno vyhráš."
"Nebuď taká."
"Aká??" 
"Taká!! Ideme za Harrym?? Aspoň mi uveríš, že žije. Čo sa ti to vlastne snívalo??"
"Nič podstatné. A už vypadni, aby som sa mohla obliecť," povedala som a hodila po ňom vankúš.
"A načo by som išiel preč?? Veď som ťa už nahú videl." 
"Mňa to nezaujíma, honey. Ideš preč. Počkaj ma dole, dobre, zlato??" Nahodila som najsladší úsmev a on sa neochotne pobral preč. Po pol minúte, ale predsa nakukol. 
"Vypadni, Payne, lebo ma už v živote neuvidíš. A myslím to, sakra, vážne." Môj (anti)talent na akýkoľvek šport a pohyb sa prejavil, keď som hodila do dverí vankúš, ktorý tie dvere samozrejme minul. Liam so smiechom zavrel dvere. Ja som sa rýchlo dala do poriadku, nahodila na seba niečo pekné a mohli sme vyraziť. 

Dve hodiny v nemocnici s Harrym a potom tri v nákupnom centre. Zabijak s názvom opätok s výškou 11 centimetrov a ďalší štyria vrahovia, ktorí mi vôbec nepomohli, ale namiesto toho ma vláčili kade tade. Stavím sa, že to bol zámer. So Zaynom som si kúpila niečo na seba, s Louisom sme boli všade, kde väčšinou chodili malé deti, s Niallom som sa až prežrala a Liam chodil všade za mnou ako tieň. Ale dá sa povedať, že aj s ním som sa zabavila. Kozmetika s Paynom je fakt zaujímavá. Človek sa dozvie toľko vecí. Niektoré z nich by som radšej nevedela, ale čo sa dá robiť.

Domov som sa vrátila totálne doriadená a unavená. Došla som do izby a zvalila sa na posteľ. Vyzliekať sa?? Veľmi náročné. Vyzuť tých vrahov?? Náročné, ale užitočné. Dať si čaj??
"Liaaaaaaaaaaaaaaaaaam," kričať som ešte vládala.
"Čo chceš??" Liamova hlava vo dverách, telo za dverami. 
"Spať," vyplazila som naňho jazyk. 
"A som tu pretože...??"
"Pretože chcem čaj a chcem, any si zavolal Kris nech príde. A čaj uvaríš aj jej. Rozumieme si??"
"A čo z toho budem mať ja??"
"Dobrý pocit. Tak švihaj a možno ti dám pusu na dobrú noc." Odišiel a o 2 minúty bol späť.
"Čo si zabudol??"
"Spýtať sa, že aký čaj chceš, aby som uvaril. Máš nejakú špeciálnu požiadavku??"
"V skrini na vrchnej polici je veľká krabica. V tej krabici je šesť menších. Vyber, čo uznáš za vhodné. Hlavne nie ten, čo je v tej čiernej. Keby si uvaril ten, tak by som ťa zabila." Ležala som roztiahnutá na posteli, tvárou k posteli, čiže som nevidela, čo ten kretén robí. 
"Koľko by si chcela toho čaju??" 
"Toľko, aby sme to vypili, ale zároveň sa z toho nepocikali."
"Dobre. Kristen je tu o chvíľu a je možnosť, že príde aj ten tvoj Lukas."
"Aký čaj si zobral??" spýtala som sa pre istotu.
"Zelený. Aby si bola zdravá ako ryba. Keby som zobral biely, asi by si tu zaspala ešte skôr, ako by stihla prísť Kristen."
"To máš pravdu. Tak šup šup. Ja už čakám na ten čajík."
Uvariť čaj trvalo 15 minút a Kris trvala cesta pol hodiny. Prišiel aj Lukas. Keď sa dozvedel, že by mal sedieť s nami v izbe a rozoberať babské veci, hodil prosebný pohľad na Liama. 
"Keď chcete Lukasa, tak musíte zobrať do partie aj mňa." Prečo sa ten kretén zjaví všade tam, kde nemá?"Budeš sedieť ticho alebo si nebodaj vymyslel nejakú zábavnú a vtipnú činnosť??" Hovoriť s hlavou zaborenou de periny je naozaj sranda. Liam mi nerozumel a tak prišiel ku mne a prevrátil ma. 
"Čo si vravela??"
"Že tu zostaneš len vtedy, keď vymyslíš, čo budeme robiť," ziapala som naňho, ako keby bol hluchý."Pchee," hodil rukou, "to je už dávno vymyslené. Lukas poď so mnou prosím po poháre a fľaše. Hneď sme tu zlatíčka."Kris sa na mňa pozrela a v očiach som jej videla milión otáznikov.
"To keby som ja vedela," odpovedala som na jej nevyslovenú otázku.

Po neuveriteľne dlhej dobe nová časť. Strašne sa ospravedlňujem každému, koho nudilo to čakanie a dúfam, že budete čítať moju story aj ďalej .. ;))

Ľúbim Vás ♥ :-*

NEVER TO GIVE UP 27

"Harry," jemne som ho pohladila po ramene, "vstávaj, spachtoš." Lenivo otvoril oči a keď ma uvidel, na tvári mu hneď naskočil ten jeho typický úsmev.
"Good morning, sweetie.



"Bré ránko, Harry. Zaspala som tu s tebou. Vieš o tom??"
"Hej, viem. Vieš ako sladko si vyzerala??"
"Presne na tieto tvoje sladké rečičky teraz nemám čas, pretože je viac ako pravdepodobné, že keď prídem domov Liam ma zabije. Čiže sa neuškŕňaj, pretože mi budeš musieť dosvedčiť, že som tu spala. Jasné??"
"Rozkaz, šéfe. Dáš mi aspoň pusu na rozlúčku??" spýtal sa ma s milým úsmevom a ja som sa zatvárila, že musím?? 
"Ja by som si dala povedať," ozvala sa sestrička od dverí, na ktorú som zabudla.
"Dofrasa dobre. Ale len jedna a žiadne naťahovačky. Rozumel si mi dúfam?"
"Jasné. Tak už poď ku mne, sweetie," natiahol ku mne ruku a ja som sa jej chytila. Jasné. Chcieť od Harryho Stylesa jeden rýchlo bozk nad rozlúčku bolo určite nad jeho sily, pretože si ma pritiahol a začal bozkávať viac, ako len rozlúčkovo. Rýchlo som sa odtiahla.
"Styleees," povedala som a zatvárila sa naoko nahnevane.
"Musím už fakt ísť, lebo Payne ma zabije. A ty to vieš, tak ma pustíš a nebudeš mi vyčítať, že som ťa tu nechala samého," povedala som a Harry sa zatváril nahnevane, pretože som od neho chcela, aby nerobil to, čo chcel on. 
"Tak dobre. Ale prídeš poobede. Dobre??"
"Noo.. Tak dobre."
"Sľubuješ??" zatváril sa ako nevinné šteniatko a ja som vedela, že opak je pravdou. Teraz ma dostal, ale nabudúce mu to neprejde. 
"Sľubujem," dostala som zo seba nakoniec neochotne. 
"Super. Tak sa maj," povedal naradostene a už ma vyháňal.
"Dajte mu nejaké tabletky na spanie," zašepkala som, keď som prechádzala okolo sestričky.

Pamiatky Londýna boli oveľa lákavejšie, ako predstava Liama, keď zúri a pýta sa ma, kde som celú noc bola. Zašla som si kúpiť nejakú bagetu na raňajky a pomaly som sa vybrala k domu hviezd. Otvorila som dvere a potichu sa začala vyzúvať v hale. 
"Laura??" niesol sa ospalý Liamov hlas medzi stenami.
"Uhmmm," pritakala som s plnými ústami.
"Kde si bola?! Celú noc som ťa čakal, vyvolával ti a bál sa o teba a ty?? Ty si bohvie kde a ktovie s kým..."
"Bola som s Harrym v nemocnici," prerušila som ho s bagetou ešte stále v ústach aj v ruke a s výrazom, že poker face. 
"To ti mám veriť??" spýtal sa ma s pochybným výrazom, teraz už celkom čulý Liam.
"Kľudne mu zavolaj. Všetko dosvedčí. Ešte aj sestrička ma ráno budila, čiže svedkov je neúrekom.  Máš ešte niečo na srdci alebo si môžem ísť ľahnúť?? Na Harrym sa síce spalo príjemne, ale nebola to moja posteľ. Tak sa maj," povedala som a odkráčala kade ľahšie. 

Poobede ma Liam zobudil krikom, búchaním, že okamžite musím vstať, a že ideme za Harrym, pretože má problém. Vraj volali z nemocnice. Rýchlo som sa obliekla. V živote som nevidela Liama tak vystrašeného. Sadli sme do auta a uháňali tak rýchlo, ako sa na poobedie v Londýne dalo. Cesta nám trvala dosť dlho. Asi pol hodiny. Pred nemocnicou sme zaparkovali a všetci vyskákali von. Rozbehli sme sa nemocnicou smerom k Harryho izbe. Tam nás zastavil jeho ošetrujúci lekár. Liam naňho pozrel vystrašeným pohľadom, aký som ešte nevidela.
"Je mi to strašne ľúto..." povedal doktor.
"Čo mu je ľúto?? Liam!! Čo sa stalo??" zúfalo som sa snažila dostať odpoveď od všetkých. Chalani stáli blízko pri sebe a videla som v ich tvárach zúfalstvo. 
"Tak dozviem sa čo sa tu, preboha, stalo??" zakričala som, na čo sa ku mne všetci otočili.
"Harry.." povedal potichu Liam, ale hlas sa mu zlomil. Nemohol pokračovať a mne konečne došlo, čo chcel doktor povedať.
"Nieeee... To nemôže byť pravda." Začala som kričať, hysterčiť, kopať okolo seba a plakať. 
"Slečna, upokojte sa, prosím." Doktor si ku mne prisadol a chlácholivo so mnou rozprával, ale ja som nič nevnímala. Harry je pre. Môj Harry je preč. Čo budem teraz robiť?? Rozplakala som sa ešte viac. Všimla som si, ako doktor kývol hlavou smerom k sestričke a tá prišla ku mne a niečo mi pichla. Asi niečo na upokojenie. Po troch minútach som zaspala.

"Laura!! Laura, vstávaj," kričal na mňa Liam. Bola som vo svojej posteli a nechápala som, prečo na mňa zase kričí. So všetkým je koniec.
"Kde je Harry??" spýtala som sa Liama. 

Prosím.. Neukameňujte ma, zlatíčka. Ja Vás mám fakt rada. Toto ešte nie je koniec. 

Usmejte sa a vedzte, že to bude mega, a že Harry bude OK :)

NEVER TO GIVE UP 26

S Louisom som sa ešte chvíľu rozprávala a potom odišiel aj on. Dvere na izbe som mala otvorené, a tak som počula, ako sa niekde na prízemí niečo rozbilo. Zbehla som rýchlo dole. Uvidela som na zemi rozbitý pohár a vedľa neho ležal na zemi on.



"Čo sa stalo??" dobehol hneď v tej istej chvíli Liam aj ostatní chalani.
"Ja vlastne ani neviem. Iba som počula spadnúť pohár a rýchlo som zbehla dole. Myslím, že odpadol." Nedokázala som potlačiť paniku v hlase. Stále som si navrávala, že za to môžem ja.
"Louis daj ho na chrbát a dvihni mu nohy, aby ich mal vyššie ako hlavu. Zayn volaj sanitku. Niall skús ho prefackať. Laura si v poriadku??" organizoval všetkých Liam.
"M-m-myslím, že to zvládnem," povedala som, ale predsa som prišla k nemu a chytila ho za ruku. Stlačila som mu ju tak silno, že sa na mňa pozrel.
"Neboj sa. Bude v poriadku," povedal a objal ma. O pár minút prišla sanitka a odviezla Harryho do nemocnice. Prebral sa, ale nechápal, čo sa mu stalo a kde je. My sme všetci išli hneď za ním.

V nemocnici nám toho veľa nepovedali. Dozvedeli sme sa iba to, že sa mu znížil krvný tlak a proste odpadol. To, že si nepamätal kde je bolo spôsobené pravdepodobne tým, že spadol. Spýtali sme sa, či môžeme ísť za ním a doktor nás tam pustil. "Ale iba na chvíľu," povedal.
Keď sme prišli do izby Harry ležal so zatvorenými očami. Potichu sme sa k nemu nahrnuli a ja som mu jemne chytila ruku. Otvoril oči a slabo sa usmial.
"I´m sorry, Harry," zašepkala som nečujne.
"Never mind. Ty za to nemôžeš, sweetie."
"Môžeš mi veriť, že môžem. Chalani mohli by ste nás chvíľu nechať samých??"
"V poriadku," povedal Liam a po tom, ako sa rozlúčili s Harrym odchádzali. 
"Počkám ťa vonku, dobre??" nakukol ešte do dverí.
"Nie, ďakujem. Prejdem sa," povedala som.
"Veď to je ďaleko," namietol Liam.
"Mne to nevadí. Tak už bež," jemne som ho vyhnala.
Chvíľu sme na seba s Harrym ticho pozerali a potom som spustila.
"Viem, že vieš, že za to môžem ja. To JA som vám všetkým naservírovala to o Lukasovi a vlastne ani neviem, čo ku mne cítiš, ale vidím, ako ťa to zobralo. Nič z toho nebola pravda. Vôbec spolu nechodíme. Sme len kamaráti. Strašne som chcela, aby ste ma nechali na pokoji, aby sa o mňa nikto nezaujímal tak, ako ty alebo Liam. Proste na to nie som zvyknutá. A v istom smere sa mi to aj protiví. Ja...  No ja vlastne ani neviem, čo chcem. Proste ma musíte všetci chvíľu nechať na pokoji, nestarať sa do môjho života a ja možno časom prídem na to, čo chcem, koho chcem a tak." Harry ležal pokojne na posteli, usmieval sa a ja som behala po izbe ako lev v klietke a rapotala ostošesť. "A prečo tam vlastne tak ležíš a usmievaš sa ako mesiačik na hnoji?? Veď som nič vtipné nepovedala," zlostila som sa.
"Nie, ale strašne sa mi páči, keď nevieš, čo chceš. Alebo keď si nervózna. Neboj sa. Ja ti nič nezazlievam, ale až tak si nás trápiť nemusela. To dúfam vieš. A kvôli tebe sa aj porozprávam s Liamom a dáme ti taký týždeň čas." Pozrela som naňho vraždiacim pohľadom. "Tak dva?? Dobre, dobre," smial sa, "máš času, koľko len nechceš. A teraz poď ku mne, lebo mi je v tej hnusnej posteli zima," žmurkol na mňa a ja som neodolala a ľahla si k nemu.

"Slečna. Slečna, zobuďte sa," zacítila som na pleci nejakú ruku a rozlepila oči. Všetko okolo mňa bolo biele a mne chvíľu trvalo, kým som si uvedomila, kde som. Nemocnica. Harry. 
"Koľko je hodín??" vybehla som na sestričku.
"Pol siedmej."
"Do frasa," povedala som a rýchlo som hľadala mobil. Stavím sa, že mám milión neprijatých hovorov. A mám pravdu. Síce nie milión, ale 63 je tiež pekné číslo. Väčšina od Liama. Sestrička na mňa celý čas podozrivo zazerala. Ja som si ju nevšímala a očkom som pokukovala po Harrym. Ach, ako sa na ňom dobre spalo. "Idete ho budiť??" spýtala som sa potichu sestričky. Len nemo prikývla. 
"Môžem ja??" 
"V poriadku," povedala a postavila sa k dverám. Hodnú chvíľu som postávala blízko postele a sledovala Harryho. V spánku všetci vyzeráme tak zraniteľne. Nechcela som ho budiť, ale keďže by ho aj tak zobudili, tak som sa aspoň chcela rozlúčiť. 
"Harry," jemne som ho pohladila po ramene, "vstávaj, spachtoš." Lenivo otvoril oči a keď ma uvidel, na tvári mu hneď naskočil ten jeho typický úsmev.
"Good morning, sweetie."

Byť, či nebyť?? Nechať Harryho žiť, či nenechať?? To je otázka na zamyslenie... :D :D :D :D
Ľúbim Vás, vy moje jednorožce :D :D 

NEVER TO GIVE UP 25

Keď sme zastavili pre mojim dočasným domovom, rýchlo som zosadla, dala si dole prilbu a postavila sa k Lukasovi.
"Tak čo?? Začneme??" spýtala som sa so škodoradosťou v hlase.
"Poďme na to," povedal Lukas s nebadateľným úsmevom a ja som mu ovinula ruky okolo krku.



To, že sme sa začali bozkávať je hádam každému jasné. V objatí sme stáli pred dverami asi 10 minút a bozkávali sme sa. Asi po pätnástich minútach odkedy sme prišli sa zasvietilo svetlo pred domom. Usmiala som sa s Lukasovými perami na tých mojich a pomaly otvorila oči.
Pozerali sme sa do očí a usmievali sa ako nejaký blbci. Tieto pohľady si však hovorili všetko.
Dosiahli sme to, čo sme chceli!!!
Stále s úsmevom na perách som ho ešte raz pobozkala.
"Musím ísť. Ale uvidíme sa zajtra po škole. Aby si tí inteligentní tam, za tými závesmi nemysleli, že to nemyslím vážne. Poviem im, že po mňa nemusia chodiť a prídeš ty a odvezieš mňa s Kris k vám domov, trochu sa poučíme, poklebetíme a potom prídem tu." Posledné slovo som vyslovila s nechuťou, ale bolo to jednoduchšie, ako povedať, že prídem domov.
"Tak dobre," usmial sa Lukas tým svojim hollywoodskym úsmevom. "Vidíme sa zajtra. A nezabudni naservírovať tým dutým hlavám niečo poriadne. A mne to samozrejme povieš všetko do bodky, lebo som spolupáchateľ," povedal a znovu ma pobozkal. 
"Dobrú noc, sweetheart," povedal, sadol na motorku a už ho nebolo. Hneď, ako zašiel za roh sa otvorili dvere a vyrútil sa Liam a samozrejme Harry.
"To čo malo znamenať??" zvolal Harry.
"Kto to bol??" dožadoval sa odpovede Liam.
"Jááj, keby ste vy vedeli chlapci," povedala som pomaly zaťahujúc a vybrala som sa k dverám. Nevyzeralo to akoby som kráčala. Skôr ako vznášanie sa 20 centimetrov nad zemou.
"Čo sa jej stalo??" spýtal sa Harry nechápavo Liama.
"Radšej to nechcem vedieť," počula som povedať Liama a keď stíchli, došlo mi, že idú za mnou. Vyzula som sa, v kuchyni si vzala pohár džúsu a sadla si v obývačke pred telku. Liam si sadol po mojej ľavici, Harry napravo odo mňa. Ja sa som naklonila smerom dopredu, aby som mohla držať v rukách pohár položený na stolíku a živo som si dokázala predstaviť, ako tí dvaja na seba čumia a pohľadom sa snažia dohovoriť. Opatrne som pustila pohár a s hlasným povzdychom som sa hodila na chrbát, oči prevrátila k stropu a nahodila zasnený úsmev.
"Laura??" ozval sa opatrne Liam. 
"Mmmmm??" ozvala som sa so zatvorenými očami.
"Povieš nám kto to bol??"
"Lukas," zatiahla som a ešte širšie sa usmiala. 
"A KTO je ten Lukas??" dožadoval sa vysvetlenia Harry.
"Brat Kris. To ti nedošlo??" Zdvihla som hlavu a pozrela naňho pohľadom "to ti malo byť jasné už pred dvoma rokmi", pokrútila som hlavou akože nie je normálny a naspäť ju položila na gauč.
"A čo ty s ním, prosím ťa, máš??" zvýšil hlas Harry. Dvihla som zase hlavu, schytila pohár, dvihla sa a usmiala sa na Harryho.
"To by si chcel vedieť, čo??" povedala som s uštipačným úsmevom a vytratila sa do svojej izby.

Asi hodinu som sedela v izbe sama, počúvala hudbu, čítala si a pozrela, čo za hodiny ma čakajú v piatok. Samá nuda, tak som len vyhádzala dnešné knihy a nahádzala tam tie, čo budem potrebovať zajtra. Niekto mi zaklopal na dvere a do izby sa hneď vrútilo tornádo humoru v podobe Louisa.
"Vitaj, krpec," pozdravila som ho. "Čo by si rád??"
"Trochu si pokecať," povedal tajomne a žmurkol na mňa.
"Poslali ťa Liam a Harry??" spýtala som sa so záujmom v hlase.
"Noo... Vlastne áno," povedal neochotne.
"Choď po nich. Nebudem vám to všetkým hovoriť osobitne," povedala som mu a o chvíľu sa všetci traja nahrnuli ku mne do izby. Vyrozprávala som im, ako prišiel Lukas po Kris, ako sme sa cez ňu vlastne spoznali a dalo sa dokopy, ako prišiel dnes po škole po mňa a ako sme boli v tej kaviarničke, či čo to vlastne bolo. A samozrejme som sa ospravedlnila za to, že som im klamala. Keď som skončila Louis neveril tomu, čo som povedala, Liam sa bez slova zdvihol a odišiel a Harry prišiel ku mne so sileným úsmevom ma objal a zaželal veľa šťastia v novom vzťahu. Videla som, ako ho to bolí. Na tvári mal výraz smutného šteniatka a odišiel zhrbený, akoby dostal päsťou do žalúdka. Viem, že som asi nemala byť taká krutá a pri rozprávaní sa tváriť tak šťastne, ale nehorázne ma štvalo, že Harry si myslí, že si so mnou môže robiť čo chce. S Louisom som sa ešte chvíľu rozprávala a potom odišiel aj on. Dvere na izbe som mala otvorené, a tak som počula ako sa niekde na prízemí niečo rozbilo. Zbehla som rýchlo dole. Uvidela som na zemi rozbitý pohár a vedľa neho ležal na zemi on.

Mám okno... Vôbec neviem, čo ďalej...  Ale ľúbim Vás :-* 

NEVER TO GIVE UP 24

---> Nevstupuj mi prosím do môjho sveta, pokiaľ tam nechceš aj ostať...  ♥ 

"Kris??" zvolala som s panikou hlase. "Už musím ísť. Nenechám predsa tvojho brata čakať. Mobil máš na umývadle a správu o našom stretnutí, nech ti podá Lukas," povedala som, rozlúčila sa s ňou a uháňala von. Asi o 100 metrov som uvidela stáť chalana, ktorý sa opieral o motorku. Otočil sa a ja som nahodila hollywoodský úsmev za pár drobných. Lukas na mňa pozeral ako na hviezdu a ja som sa tešila, že môj plán vide. 



"Čau, kráska," pozdravil ma s úsmevom Lukas.
"Ahoj," slušne som odzdravila. 
"Kam pôjdeme??" spýtal sa.
"To som sa chcela spýtať ja, pretože som tu vcelku nová a poznám tu akurát tak cestu zo školy domov a späť. Vlastne ani k nám domov cestu nepoznám," povedala som zamyslene.
"Netrafíš domov?? To nemyslíš vážne!!" pozeral na mňa vyhúkaný Lukas.
"To si nevšímaj. Proste teraz nebývam doma a koniec debaty na túto tému. Tak kam ideme??"
Chvíľu zamyslene stál a klopkal topánkou o asfalt a potom sa pohol.
"Daj si prilbu," povedal a hneď mi ju aj podal.
"Tak kam ideme??" dobiedzala som.
"Nechaj sa prekvapiť. A dúfam, že mi nespadneš, pretože si trochu posedíš," povedal, nasadol na motorku a podával mi ruku. Ja som so smrťou v očiach pozerala naňho, ako sa úplne v pohode na mňa usmieva.
"Neboj sa," žmurkol na mňa. "Nič sa ti nestane, sľubujem," povedal s vážnym výrazom v tvári.
"No to určite," zašomrala som si pre seba a pohla sa k nemu. Chytila som ho za ruku a nasadla. Dal mi prilbu a pohli sme sa. 

Myslím, že sme prešli celý Londýn a dostali sa až niekde na koniec sveta. 
"A kdeže to sme??" spýtala som sa, keď sa mi podarilo dostať sa z tej motorky.
"Myslím, že koniec sveta nie je veľmi vhodný na stretnutia," so zdvihnutým obočím som sa obzerala. Lukas sa len smial na tom, ako sa okolo seba obzerám a nedokážem zaradiť, kde som.
"Neboj sa. Neuniesol som ťa. To by som si nedovolil. O kom by mi potom hovorila tá moja malá príšerka??"
"Myslíš Kris??" spýtala som sa stále sa obzerajúc okolo seba.
"Hej, ju. Tak ideme dnu alebo tu budeme stáť až do rána??"
"A kam chceš ísť??" vypustila som z úst skôr, ako som si stihla všimnúť malú budovu neďaleko nás. Lukas zdvihol obočie a pozeral na mňa pohľadom alá "To nemyslíš vážne?!".
Ja som len pokyvkala hlava a vypustila múdre "Ahaaa".
"Tak poď," zasmial sa Lukas, chytil ma za ruku a ťahal dnu do tej čarovnej budovy. Zvonku to vyzeralo fakt divne a pochybne, ale zvnútra to bolo niečo neuveriteľne čarovné. Nebolo to ktovie ako priestranné, ale bolo to perfektne rozdelené do viacerých boxov pre dvoch alebo štyroch ľudí, všetko bolo drevené a steny bolo obležené príjemným čerešňovým drevom. "Bol by som rád, keby si sa pri každom piatom kroku nezastavovala, pretože takto nikam nedôjdeme," potiahol ma Lukas smerom k boxu, ktorý bol asi najďalej od dvier. "A ja si to tu ani nestihnem ani obzrieť, že?? Tak to určite. Ty si môžeš ísť sadnúť, ale JA si to tu poobzerám," vyplazila som naňho jazyk.
"Tak na ten jazyk si daj pozor, lebo ti s ním niečo urobím. A pozrieť si to môžeš aj z boxu, pretože z toho, ktorý som vybral je najlepší výhľad," tentoraz vyplazil jazyk on na mňa a ja som si rezignovane vzdychla.
"Tak dobre." Na tvári sa mu usadil spokojný úsmev a už sme kráčali k spomínanému boxu. Hneď, ako sme sa usadili k nám dobehol čašník. S milým úsmevom sa nám pozdravil a spýtal sa, čo si dáme. Hodila som očkom po Lukasovi a spýtala sa čašníka, čo by mi odporúčal.
"What about hot chocolate??"
"That sounds good," povedala som a čakala, pokiaľ si niečo objedná aj Lukas.

O pár minút nám čašník doniesol, čo sme si objednali a ja som pomaly usrkovala z mojej čokolády.
"Tak?? Čo bude hlavnou témou nášho rozhovoru??" spýtal sa Lukas po chvíľke ticha.
"Noo, vieš..." začala som sa ošívať. Ach, tá moja neschopnosť niečo povedať.
"Povedz, čo chceš. Ja sa neurazím. Sľubujem." Bože, tie jeho oči!!!"Dajme tomu, že by si mal kamarátku, ktorá by mala problém s nejakým chlapcom. A poprosila by ťa, aby si pár krát zahral niekoho, ako jej frajera alebo nejakú jej známosť. Čo by si robil??"
"Takto z hlavy ti to neviem povedať, ale keby si to bola ty..."
Vďaka bohu, že to povedal za mňa. 
"Čiže by si to pre mňa urobil??" spýtala som sa s nádejou v hlase.
"Keď mi povieš podrobnosti." Sprisahanecky sa ku mne naklonil a ja som mu všetko povedala. 

Sedeli sme tam ešte asi hodinu, pričom som mala asi 25 zmeškaných hovorov od všetkých chalanov, ale hlavne od Harryho a na druhom mieste bol Liam. Som zvedavá, čo mi povedia, keď prídem domov. Ešte sme si s Lukasom prešli náš plán a postavili sa na odchod. Cesta domov nám trvala ´trochu´ dlhšie, pretože Lukas mi ukazoval pamiatky, ktoré nie sú veľmi známe a o každej čo to povedal. Čiže naša cesta, ktorá by normálne aj v zápche trvala asi 15 minút, trvala viac ako hodinu. Keď sme zastavili pre mojim dočasným domovom, rýchlo som zosadla, dala si dole prilbu a postavila sa k Lukasovi.
"Tak čo?? Začneme??" spýtala som sa so škodoradosťou v hlase.
"Poďme na to," povedal Lukas s nebadateľným úsmevom a ja som mu ovinula ruky okolo krku.

Haha :P Myslím, že nová časť nebude tak skoro ;))

NEVER TO GIVE UP 23

Rýchlo som jej odpísala, že sa uvidíme zajtra v škole a vypla som mobil. Dvojnásobný pocit spokojnosti mi pomohol rýchlo a pokojne zaspať.



Ráno som vstala skôr, ako všetci ostatní, rýchlo sa najedla a vypadla z domu, pretože ma začínali všetci obyvatelia mužského pohlavia štvať. Hlavne v tom dome. Noo, možno Niall, Louis a Zayn sa dali zniesť, ale aj tak. Harry s Liamom boli na mňa už aj tak dosť.
Hoci som tu bola skôr, bolo tu dosť ľudí. Stála som tam asi 10 minút, keď sa objavila Kris.
"Čau, blbka," pozdravila som ju, "tak ako si sa vyspinkala??"
"Ahoj. Bolo by to lepšie, keby si mi napísala, čo za šupu si to vymyslela."
"Veď ti to poviem. Nestresuj hneď zrána. Nerobí mi to dobre na pleť," povedala som jej a vyplazila na ňu jazyk. Vybrali sme sa do školy a keďže zase sme mali prvú hodinu matiku, tak nám to vyhovovalo. Ja som jej na lístočky písala všetko o mojom pláne, ona si to prečítala a všetko akosi podozrivo chápala. Na mojom poslednom papieriku stálo:
Napíš rýchlo číslo na Lukasa. Chcem to skúsiť hneď teraz.
K: ???
L: Rýchlo píš, lebo o chvíľu zazvoní. To, že máš so mnou aj ďalšiu hodinu ťa k ničomu neoprávňuje :P
Napísala mi číslo a ja som hneď vytiahla mobil a napísala Lukasovi SMS-ku.

Hi. Mohli by sme sa po skole stretnut?? Mam pre teba nieco zaujimave. Cislo mam od Kris. Laura xx

O chvíľu som dostala SMS od Lukasa a vôbec som ju nechápala.

Bojis sa motoriek?? Lukas xo

Buchla som do Kris a s otáznikmi v očiach jej ukázala mobil. Hodila na mňa úsmev tipu ´Haha. Viem niečo, čo ty nevieš.´ a poslala mi lístoček. 

Napíš mu pravdu. Ale stavím sa, že sa viac poteší, keď napíšeš nie :3

Chvíľu som si mobil prehadzovala z ruky do ruky a potom som mu odpísala.

Nie. Mozeme sa stretnut asi 15 minut po skole a niekde dalej od skoly?? Mam zly tusak, ze ma tu bude cakat niekto, s kym nechcem moc byt. Laura xx

Odpoveď prišla skoro okamžite.

20 minut po zvoneni chod zadnym vchodom smerom von z mesta. Pockam ta tam. Lukas xo

L: Tesim sa. xx

Kris mi celé doobedie nechcel povedať nič o tej motorke. Myslím, že sa na ňu začnem hnevať. Hovoriť jej stále blbka mi moc nepomáha. Napísala som Harrymu SMS-ku nech po mňa nikto neide, lebo som zostala po škole. Odpísal mi otáznikmi a smajlíkmi a ja som ho radšej ďalej neriešila. Pár minút pred posledným zvonením som začala byť nervózna. 20 minút sa musím skrývať niekde v škole a potom ma Lukas niekde vezme. Som zvedavá, čo myslela tým motorkou. Príde na motorke?? To by som ešte prežila. Sadnúť na ňu?? Tak to bude väčší problém. 

Stretla som na chodbe Kris. Usmievala sa na mňa ako pripečená blbka. A myslím, že tak trochu aj tak vyzerala.
"Tak.. Čo ideš teraz robiť??" spýtala sa ma s neskrývaným nadšením.
"No čo asi tak môžem ísť teraz robiť, sweetie?? Asi že pôjdem domov nie??" povedala som ironicky.
"To nemyslíš vážne!!!" zvolala, "Nevieš si predstaviť ako sa Lukas tešil. Nemôžeš ho nechať tak, keď si ho už namotala. A aj tak.. Nemôžeš ísť domov, pretože po prvé si po škole a po druhé ja ti to nedovolím, kvôli tomu tvoju super plánu."
"Bože, blbka. Jasné, že neidem domov. Si cvoky?? Musíš ísť so mnou na hajzlíky a povedať mi ako vyzerám, lebo bez toho vonku neidem. Musím sa predsa tvojmu bráškovi páčiť nie??" povedala som, žmurkla na ňu s lišiackym úsmevom a už som ju ťahala k najbližším wéckam. 

"Tak čo?? Ako vyzerám??" opýtala som sa po pár úpravách, ktoré trvali asi 15 minút. Naozaj ich bolo len ´pár´.
"Nič sa neboj. Aj keby si práve vstala, tak sa budeš Lukasovi páčiť. A to je sakra pravda, pretože sa stále na teba pýta."
"Really?? A čo také si mu o mne povedala??"
"Iba to, čo som vedela, Čiže veľa toho nebolo," žmurkla na mňa a podala mi mobil, lebo chcela ísť ešte na WC. Zákon schválností. Práve zazvonil.
"Hej, blbka. Niekto ťa zháňa," zakričala som na ňu.
"A komu tak veľmi chýbať??" spýtala sa spoza dverí. Pozrela som sa na mobil.
"Tvoj milovaný bráško."
"A koľko je hodín, sweetie??" spýtala sa ma. Pozrela som sa na čas a zistila, že moje ´malé´ úpravy trvali trochu dlhšie, než bolo plánované. 
"Kris??" zvolala som s panikou hlase. "Už musím ísť. Nenechám predsa tvojho brata čakať. Mobil máš na umývadle a správu o našom stretnutí, nech ti podá Lukas," povedala som, rozlúčila sa s ňou a uháňala von. Asi o 100 metrov som uvidela stáť chalana, ktorý sa opieral o motorku. Otočil sa a ja som nahodila hollywoodský úsmev za pár drobných. Lukas na mňa pozeral ako na hviezdu a ja som sa tešila, že môj plán vide. 

 

I ♥ Lukas :3 Bude čoro-moro :D  Tešte sa ;)